Texty Ivany Gibovej mám zafixované ako veľmi neučesané a veľmi zábavné. Svojou najnovšou knihou Barbora, boch & katarzia si autorka v každom prípade siahla na pomyselné literárne dno a o srande tiež nemôže byť ani reči. To nie je žiadna tragédia, nemyslím si, že sa sama vidí niekde na ceste na našu pomyselnú literárnu špičku, a humor nás raz prejde všetkých. Otázkou zostáva, či má zmysel na knihu očividne béčkovú písať recenziu. Skúsme z toho predsa len niečo vykresať.
Gibová rozštiepila svoju hlavnú hrdinku na rozumnú, krotkú Barboru a divokú, pudovú Sylviu. Jedna sa snaží vyrovnať sa s detskou traumou a viesť normálny život, druhá sa utŕha z reťaze, nadmieru pije a bez rozpakov strieda milencov, prípadne žongluje s niekoľkými naraz. Do toho sa pripletie ešte tretia rozprávačská rovina, ktorú tvorí Boh (boch). Všetci používajú skoro rovnaké výrazové prostriedky a aj tematicky sa ich prejav líši minimálne. Nudíme sa. Vo chvíli, keď sa hrdinka rozhodne odcestovať do Španielska, nadobudneme pocit, že to hádam nie je celkom márne, a chvíľu ho trebárs úspešne priživujeme, nakoniec však z tohto dejového posunu nič hodné pozornosti nevzíde.
Môžem spomenúť ešte jedinú výraznejšiu idiosynkratickú drobnosť, nad ktorou som sa skutočne pozastavovala – narácia sa zavše zasekne na jednej vete. Jedna veta sa opakuje trebárs na troch, aj viacerých stranách stále dokola. Hrdinke totiž ktosi povedal, že ak niečo vysloví dvesto dvakrát po sebe, tak sa to splní. A to by predsa neplatilo, keby to nebolo dvesto dvakrát vypísané. Ja listujem a hovorím si – škoda stromov.
Presuňme sa ku komplexnejšej analýze. Zrejme to bude tými milencami a debatami o análnom sexe, a porovnateľnými literárnymi kvalitami, že sa mi v istej chvíli začala pripomínať autobiografická próza exotickej pornohviezdy Asy Akiry, takzvanej kráľovnej análneho sexu, ktorá vyšla pred tromi rokmi pod názvom Insatiable. Keď sa v závere Gibovej textu objaví pokus o haiku, môj úžas sa zavŕšil. Asine spomienky (aj verše) boli v každom prípade nesporne zábavnejšie.
A pri tom porne zostaňme. Zároveň s touto Gibovej knihou som mala rozčítanú zbierku esejí nemecky píšuceho filozofa kórejského pôvodu Byung-Chul Hana. Vo svojich kratučkých textoch tento pán prenikavo objasňuje, ako a prečo náš svet uviazol v sračkách. Vedľa toho Gibová ako umelec presne toto isté názorne demonštruje – po krk práve v týchto sračkách nám máva. Z tohto hľadiska mi jej literárny počin pripadá rozhodne zaujímavý.
Rozveďme si to. Han trebárs presvedčivo argumentuje, že obnaženosť pripravuje slovo o akúkoľvek príťažlivosť. Splošťuje ho. Naproti tomu, píše v Agonii Eróta: „[P]lášť obraznosti erotizuje slovo. Pozvedá jej na objekt touhy. Slovo působí svůdněji, když je oděno do hávu obraznosti.“ Dalo by sa všeličo namietať, spisovateľ naostatok môže postupovať rôznymi spôsobmi, polopatickosť je rovnako legitímna ako metafora. Táňa Keleová-Vasilková je géniom polopatickosti, funguje jej to. Gibová však vo svojej najnovšej próze nepredvádza dosť dobre ani jedno, ani druhé. Gibová je pure porn. „Bezprostřední požitek,“ píše Byung, „jenž nepřipouští žádnou imaginativní a narativní okliku, je pornografický.“ Nejde o počet sexuálnych scén či narážok, ide o celok – čo a ako nám je predkladané. Gibovej kniha nemá žiadne tajomstvo. Baví nás, ako nás baví porno: v lepšom prípade práve vo chvíli, keď sa na to dívame, ale celé to vidieť rozhodne nepotrebujeme a o čom to bolo, na tom vôbec nezáleží, to nám okamžite vyfučí z hlavy.
Aby som vyzdvihla niečo pozitívne, trojstranová kapitola Príbeh o orechu je celkom slušná. A najlepším momentom knihy pre mňa bol matkin sen, kde si začne pinzetou vyťahovať tvrdé krátke chĺpky z nôh – a vylieza perie – a ona vyťahuje, až kým nemá celé nohy dokatované. Pôsobivý obraz.
Ináč je to, ako bolo povedané, jedna veľká galiba, dočítať do konca túto knihu ma stálo veľa premáhania a problém, ako k téme vôbec dačo zmysluplné povedať, ma svojím spôsobom prenasleduje doteraz. Ale Gibová je mi sympatická. Ani prípadná ďalšia próza iste nebude z literárneho hľadiska žiadny klenot, ale to ani nemusí. Mne ako čitateľovi by stačilo, keby sa tam znova objavil autorkin typický existenciálny humor a niekdajší pekný flow, s ktorým sa to súčasné neduživé táranie nemôže merať. Neverím, že je punk naozaj mŕtvy, počkám si na comeback.
Michaela Rosová
