Recenzia
Dado Nagy
30.09.2018

Loď bláznov alebo román o duši

Posledný román spisovateľa a režiséra Petra Krištúfka Lady Xanax, pán Snehulienka a ja vyšiel za smutných okolností približne mesiac po autorovej predčasnej smrti. Okolnosti dopravnej nehody diaľkového autobusu až zarážajúco pripomínajú obľúbené motívy Krištúfkových prvých poviedkových zbierok. Náhody, zhody okolností, nečakané súvislosti, zaujímavé detaily.

Pre poetiku Petra Krištúfka bol typický široký tematický rozptyl, originálna obraznosť a jedinečný zmysel pre zachytenie absurdných a bizarných momentov ľudského života. Autorov román Šepkár rozvinul tieto fenomény bližšie k trpkej satire a alegorickému zobrazeniu súčasnej spoločnosti. V prozaických dielach z posledných rokov sa Peter Krištúfek zameral predovšetkým na zobrazenie fenoménov pamäti, zabúdania a paradoxov dejín. Tých veľkých, rodinných, aj osobných. Esenciou tejto línie je napr. konceptuálne ladená kniha Atlas zabúdania, novela Ema a Smrtihlav či skvelá memoárová próza Kornel Földvári – O sebe.

Román Lady Xanax, pán Snehulienka a ja je návratom k rozhnevanej alegorickej satire zo súčasnosti kombinovanej s modernou verziou stredovekej morality. Na jednej strane kriticky a s hnevom zobrazuje absurditu a zvrátenosť súčasnej spoločnosti, na druhej originálne uvažuje o duši a zmysle ľudskej existencie a tvorby. Je výrazom frustrácie z dnešného sveta v duchu satirickej grotesky s anarchistickým vyústením.

Kontrast medzi spoločnosťou založenou na moci, násilí a predstieraní v porovnaní so svetom bezmocných nájdeme v literatúre od antiky cez Chválu bláznivosti Erazma Rotterdamského, romány F. M. Dostojevského, Prelet nad kukučím hniezdom Kena Keseyho až po súčasnosť.

Krištúfkova Lady Xanax viacnásobne odkazuje na fakt, že pre spoločnosť nie sú nebezpeční tzv. blázni, ale práve naopak tí „úplne normálni“, trpiaci chorobnou túžbou po moci a peniazoch. Autor s úškrnom pripomína, koľko je v našej „normálnej“ spoločnosti bytostnej nenávisti a akou výhodnou komoditou je stará dobrá ľudská hlúposť. „Šialenstvo môže mať mnoho podôb: veľa rozprávaš alebo naopak málo, robíš čudné veci, alebo si príliš normálny, ako napríklad ja.“

Hlavná postava (s biblickým menom) Tomáš sa už v detstve rozhodne predstierať duševnú poruchu. Snaží sa vymaniť zo všetkých výchovných spoločenských štruktúr a uchovať si pozíciu nestranného profesionálneho pozorovateľa. V prvej časti knihy (Lady Xanax) sa zoznámime s Tomášovou rodinou a detstvom prežitým za minulého režimu. V druhej (Metrosexuáli a bretariáni) sa Tomáš už ako dospelý muž nelegálne usídli vo veľkom nákupnom centre a v tretej časti (Stratená ruka admirála Nelsona) v útulku pre bezdomovcov Labré.

Rozprávanie plynie v slede kaleidoskopických záberov bizarných banalít každodenného života, príbehová línia je redukovaná na minimum a jednotlivé postavy pred nami defilujú v pomerne rýchlom tempe ako apoštoli v orloji. Sú viac symbolickými nositeľmi určitých vlastností než reálnymi živými bytosťami. Odohrajú svoj krátky výstup a na scénu prichádza niekto nový.

Tomáš sa narodil s nenápadnou a ľahko odstrániteľnou odchýlkou od normálu – šiestimi prstami na nohách. Jeho rodinní príslušníci majú takisto svoje zvláštnosti – nijako ich však neodlišujú od priemeru štandardnej (slovenskej) rodiny. Otec (pán Snehulienka) trávi väčšinu času na rybách a pravidelne zvykne odjedať z tanierov svojich príbuzných. Menej neškodná je už jeho záľuba v sexuálnom zneužívaní Tomášovej sestry Moniky. Tá potláča depresiu užívaním Xanaxu a postupne sa stáva militantnou vyznávačkou najrôznejších protichodných ideológií. Od dobrovoľníctva a politického aktivizmu cez budhizmus, jehovizmus a islamizmus až po anarchizmus či nihilizmus. Mala fázy, v ktorých bola rockerka, hipisáčka, pankerka, intelektuálka, hipsterka, napokon končí ako rezignovaná partnerka syna bohatého otca...

Tomášov bratranec Bezmozgovec takisto s prehľadom pláva medzi mafiánstvom, vášnivým nacionalizmom a antisemitizmom, potom sa dostáva k vyznávaniu slovanskej vzájomnosti a konšpiračných teórií. Ómama je bývalá učiteľka matematiky, momentálne alkoholička na dôchodku a obdivovateľka starého režimu. Všedná slovenská rodina. A práve z tohto sveta sa Tomáš rozhodol vystúpiť a prijať status blázna a pozorovateľa. Nenávratne. A nič na tom nezmení ani zmena režimu. Práve naopak.

Tomáš obracia svoju iróniu a skepsu na všetky strany: „Je super pozerať sa na svet ako na veľké múzeum napchaté exemplármi každého druhu – len sa nesmiete príliš dotýkať vystavených exponátov! Mohli by sa totiž poškodiť alebo rozplynúť. Prípadne, poškodiť, naopak vás – to je pravdepodobnejšie. Preto – opatrne! Chodia si svetom obťažkaní svojimi životmi a veria, že všetko má nejaký zmysel. Hľadajú ho alebo strácajú a bohovsky veľa o tom rozprávajú, píšu a natáčajú filmy. Uctievajú tých, čo umreli násilnou smrťou, alebo takých, čo sú o niečo vyšinutejší ako ostatní.“

Druhá časť románu je alegóriou radostného príchodu „slobodného“ konzumného sveta. Odohráva sa v nákupnom centre a dala by sa charakterizovať biblickým citátom: „Márnosť nad márnosť, všetko je iba márnosť.“ V podstate ide o nekonečný výpočet atribútov konzumu, nad ktorým sa vznáša Tomášov odsudzujúci postoj. Reklama, zábava, relax, hľadanie hojnosti, príležitostí, ambícií... Tomáš sa vracia k spomienkam a názorom svojho bývalého spolupacienta pátra Augustína a sleduje celú plejádu očarených návštevníkov. S jemnou iróniou opisuje aj filozofujúcich bezdomovcov Urgenta a Abibasa či milovníka kníh Knihára. Aj život tohto na prvý pohľad vzdelaného človeka sa bez kontaktu so svetom mimo komerčnej bubliny prepadáva do ničoty. Peter Krištúfek demonštruje nielen nadhľad a sebaironickú skepsu, ale aj schopnosť tvorivo pracovať s odkazmi na známe diela svetovej literatúry – Homérovu Odyseu či myšlienky sv. Augustína. Najmä v druhej časti pôsobí Tomášova nekonečná kázeň síce adekvátne ubíjajúco, mnohé motívy sa však začínajú opakovať a zniesla by výraznejšiu redukciu. Tretia časť románu je exkurzom do útulku pre bezdomovcov. Prináša viacero presvedčivých príbehov a formálne celý príbeh uzatvára.

Medzi riadkami tohto až agresívne klipového zachytenia tyranie našej „šialene rýchlej doby“ môžeme vycítiť jednoduchú túžbu po ubránení si vlastnej osobnej slobody. A duše. Lebo o tú tu predovšetkým ide. A najmä pre túto tému sa oplatí Lady Xanax prečítať. Záverečná pasáž patrí k najpoetickejším obrazom života, nesmrteľnosti a tvorby, s akými som sa kedy v literatúre stretol. „Kráčam po popraskanej asfaltovej ceste a znenazdania sa ku mne pripojí zhúžvaný kus umelej hmoty, odpad [...] Kráčam a on pri mne umelohmotne šelestí, chce ma dobehnúť. Možno takto vyzerá duša. Duša, ktorú väčšinou nevidím, ale občas, náhodou sa zmení na lesklý skrkvaný celofán. Odpad, pretože to sladké vnútro už dávno ktosi zjedol, vycucal, vylúpol a mne zostala iba prázdna lastúra. Niečo do čoho všetci kopú, čo si nevšímajú, lebo to roky leží v tráve, niečo čo je vlastne večné, ako stratená ruka admirála Nelsona. Pokrčená fólia sa zastaví zaseknutá medzi dvoma steblami trávy. Vyzerá ako ruka so šiestimi prstami. Som to ja.“
 
Dado Nagy