Ľúbostné príbehy

Preklad Daniela Humajová
Preklady diel svetoznámeho švajčiarskeho spisovateľa sú slovenskému čitateľovi k dispozícii už desaťročia. Mali sme možnosť zoznámiť sa s prozaickým umením tohto nositeľa Nobelovej ceny vo viacerých pozoruhodných knihách, či už je to Siddhártha, Stepný vlk alebo Hra so sklenými perlami. Hesse jednoducho dokázal preniesť svoje príbehy, ich myšlienkové a citové posolstvá, ponad čas a ideologické vetry nedávnej minulosti i súčasnosti. Nadčasovosť a pečať nezlomne univerzálnej hodnotovosti nechýba ani premiérovo vydanej zbierke poviedok a noviel Ľúbostné príbehy, ktorých počet: 24 korešponduje s rozpätím doby ich vzniku (1900 — 1924). No a práve univerzálnosť, mimochodom, daná už samotným tematickým stredom zbierky – teda láskou – je neklamnou signalizáciou autorského spôsobu videnia človeka. Nie však vyčerpávajúcou, pretože v rámci autorskej typologizácie sa treba zmieniť o celých súboroch zámerných jednostranností, lebo až v spojení s nimi sa rodí hesseovsky stajomnený a znepokojujúci rytmus rozprávania ponoreného do zdanlivo najobyčajnejšej atmosféry. Takéto stvárnenie kladie na plecia zväčša dospievajúcich hrdinov na prahu prvej ľúbostnej skúsenosti, bozku či dotyku dosť nepríjemné bremeno korekcie vo vnímaní lásky, ako to nachádzame v nasledujúcich, takpovediac programových, vetách: “Nehovorím o láske vo dvojici, o bozkoch a spoločných nociach, ani o svadbe. Hovorím o láske, ktorá sa stala jediným citom celého života. Tá zostane osamotená... Takáto láska nechce byť šťastná, chce páliť, trpieť a ničiť” (s. 178 – Obeť lásky). Hesseho jednostrannosť ústi vo vážnych prózach s trpkými a tragickými závermi a nepopieram, pre mnohých môže mať príchuť strojenosti a nezriedka romantického sentimentu. Ale nebyť jej, sotva by sme sa mohli unášať famóznou duchovnou drobnokresbou, sotva by nám bolo dopriate predierať sa cez húštiny vzopätí mladého človeka pritlačeného úderom, ktorý rád a dobrovoľne vyhľadáva, pretože je v tom akási vnútorná zväzujúca – a univerzálna(!) – nevyhnutnosť: prijať bolesť vo chvíľke šťastia a opačne, čo platí v roku nula, 1900 alebo 2003.

Pravdepodobne sa mladí ľudia Hesseho próz môžu prihovoriť mladým ľuďom prózy dnešných všedných dní, a veru ich môžu aj vykoľajiť z proklamovaných schém šťastnej bezpečnej lásky danej rýchlym občerstvením, pomalým nakupovaním a funkčnými automatmi na prezervatívy. Dajú šancu napríklad objaviť v túžbe chlapca po Emme Meierovej podobenstvo o chladnom ľudskom srdci (Gavalier na ľade), uvidieť v špinavej dielni prózy Učňovské roky Hansa Dierlamma večný obraz človeka – učňa života alebo v odmietnutí Berty Vögtlinovej skryté, a prekvapujúco silné putá prírody a ľudských rozhodnutí (Cyklón). Hravým našepkaním k takémuto tvorivému čítaniu je dobre známe Hesseho kúzlenie a koniec koncov v tejto publikácii fantazijná rozprávka Piktorove premeny. Tí odvážnejší môžu vari aj pouvažovať nad pozoruhodnou kongeniálnosťou Hesseho a Kukučína s jeho Mladými letami alebo zúfalo nečítanými románmi Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Záboj...

Hesseho svojsky zaľúbené príbehy s primeranou bravúrnosťou sprostredkúva Daniela Humajová, ktorá zaiste pri preklade zvádzala prudké boje medzi voľbou paušálne inovovať jazykovo-štylistický materiál, a tým sa priblížiť k aktuálnemu čitateľskému naturelu, a medzi rešpektovaním dobového textologického koloritu. Podľa výsledku možno usúdiť, že zrejme práve náročnosť až idiomatickosť pôvodiny spôsobila posun ku konzervatívnejšej línii a Humajová sa výrazovo vzdialila dnešku, no o to viac sa priblížila k Hessemu, k jeho autentickej zložitosti a v dôsledkoch atemporálnej monumentálnosti. Navyše sa jej podarilo ponechať príbehom vcelku príjemnú patinu staromilstva, poprašok džentlmentstva a cudnosti, takto zároveň dala vyznieť významovej sýtosti a charakterovému bohatstvu postáv. Minimálne rovnako pekne sa k Hesseho tvorbe zachoval aj vydavateľ. Kožená väzba a ilustrácie Mikuláša Galandu v dôstojnej sprievodcovskej úlohe odzrkadľujú krásu slova, ktorá dokáže zvrátiť tikot hodín, a tak dať zmysel túžbe po transcendencii.

Radoslav Matejov