Recenzia
15.10.2004

Lucia je svetlo – poznania

Lucia je svetlo – poznania

Ján Lenčo: Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia<br>

Žilina, Knižné centrum 2002

  Náš súčasník – teda my, vrátane autora, a človek v dejinách, zaujímali prozaika Jána Lenča od vstupu do literatúry. Pokiaľ ide o súčasníka, tam sa obyčajne oprel o vlastný zážitok a skúsenosť (Rozpamätávanie, Roky v kine Úsmev)a i.); k témam z histórie (Egypťanka Nitokris, Odyseus, bronz a krv, Žena medzi kráľmi) pristupoval ako poeta doctus, teda načítaný, poučený historiografiou i historickou beletriou. Len z tohto horizontu mohol totiž snovať svoje parodizujúce príbehy, resp. pokúsiť sa o vlastný výklad dejín.

V kontexte Lenčovho diela osobitnú polohu zaujímajú tie prozaické práce, kde síce autor skúma človeka v rámci histórie, ale kde sa do popredia vysunie filozofujúca úvaha a nie historizujúci príbeh. Obyčajne sú to krátke prozaické útvary, v ktorých koordinujúcim prvkom je jedna základná idea, rozvedená do beletrizovaného prípadu. Tento typ rozprávania bol Lenčovi blízky aj v minulosti, no teraz „prepukol“ naplno. V troch knihách, ktoré tvoria jeden celok, autor zhromaždil viac ako dve stovky takýchto útvarov. Keby sme ich mali žánrovo definovať, vystihol by ich termín moralita, ale to by sme museli rezignovať na moralizovanie. Napokon, všetky obsahujú nejaké životné poučenie (autor ich venoval svojej vnučke Lucii), ale je to poučenie neverbálne, vyplývajúce z poslania vlastného príbehu. Najskôr pripomínajú žánre orientálnej literatúry, kde sa príbeh mení na alegóriu so všeobecnou platnosťou.

Autor vychádza z abstraktnej idey, ktorú prozaicky rozvinie, pričom jej stelesnenie: postavy len zastupujú ľudský osud v rozličných, obyčajne zlomových situáciách, a tie sa tu prezentujú ako bezvýchodiskové situácie. Postavy sú funkciami: vládca, otrok, otrokár, kronikár, trestanec, moreplavec, lovec, umelec atď. Príbehy sú zväčša dramatické či skôr tragické: bičovanie, popravy, okovy, vzbury, väzenia, smrť na šibenici. Protagonistom na každom kroku hrozí to najhoršie, žaláre, smrť či iné príkorie, ktoré ich nájde nepripravených, bezradných a bezmocných. Dominujúca je bezmocnosť, pretože to, čo sa deje, je osudové, teda vopred určené. Spod osudu sa nedá ujsť.

Lenčov svet je svetom absurdity, pretože už naša existencia je absurdná. Situácie, ktoré autor nastoľuje, nie sú reálne, je to skôr zlý sen, alebo možnosť vyplývajúca zo správania sa človeka v dejinách, resp. z našich vlastností, v ktorých je hlboko zakomponované aj zlo a násilie. Napriek zdôrazňovanej osudovosti príbehy nevyznievajú pesimisticky. Prevažuje v nich stoicizmus, od ktorého vedie cesta k zmúdreniu.

Jedným z hlavných princípov, ktorý sa tu uplatňuje, je – paradox. Napr. na námestí sa každú noc schádzajú otroci a „predávajú“ svojich pánov. Vlastne všetky texty sú založené na paradoxe. Ten však nie je všade rovnako účinný. Najväčšmi zaváži tam, kde ide o existenciálnu ľudskú situáciu, menej pôsobí tam, kde sa autor s vymyslenou témou len pohráva. Treba ho pochváliť za širokú škálu tém (nápadov), no na druhej strane kvantita ho občas prinútila ísť skôr do šírky ako do hĺbky. Všetky však stoja za prečítanie.

Vladimír Petrík