Vyhľadávanie
Košice, Pectus 2009
Žáner dokumentárnej prózy ma nikdy zvlášť nelákal, no keď som pred nedávnom našiel na pracovnom stole knihu univerzitného pedagóga, aktívneho publicistu, recenzenta, scenáristu rozhlasových hier, prekladateľa a kritika prekladu Ľudovíta Petraška, zašteklili ma v bruchu motýliky očakávania: pôjde o „povinnú jazdu“ alebo o pútavé čítanie? Podľahol som vábeniu a neoľutoval som.
Už typografické odlíšenie prezrádza koncepciu dvoch dejových línií. Prvá je primárne lokalizovaná do širšieho okolia autorovho rodiska v už zaniknutých Šarišských Lúkach pri Prešove a má intímnejší ráz. Formou rodinnej kroniky zachytáva zlomové premeny našej histórie: dopad oboch svetových vojen na „obyčajného“ človeka, obdobie prvej i druhej ČSR, no hlavne časy vírivých povojnových udalostí. Tie sú azda najplastickejšie zobrazené v 3. kapitole, mapujúcej éru komunizmu (a či „iba“ socializmu) na Slovensku: od pôrodných bolestí cez tzv. normalizáciu až po posmrtné kŕče. Hoci sa Petraško bez rukavičiek dotýka hlavne tej neľudskejšej tváre tohto -izmu, nebije sa do pŕs, neuväzuje slučky a nepodkopáva stolce – nikomu (ani sebe nie). Za opismi krušných chvíľ cítiť spravodlivé rozhorčenie, ktoré miestami prechádza až do detinského vzdoru. Pôvabná veta, ktorú ešte ako mladík adresoval do tváre jednému z ruských okupantov (a svedčiaca o vtedajšej Petraškovej ochote naučiť sa po rusky) „My ľubim Dubčeka!“ hovorí jasnou rečou o jeho politickej orientácii. V knihe však nájdeme nielen výpovede úmorné, ale aj humorné. Tých je síce asi len ako vlčích makov v láne pšenice, no o to sú výraznejšie, o to viac dolaďujú aranžmán celého diela. Autor v nich vykresľuje napr. svoje prvé konfrontácie s ženskou nahotou, samozrejme, odohrávajúce sa na stránkach zahraničných časopisov či plátnach kín v uvoľnenejších 60. rokoch.
Sporadické tóny trpkého sarkazmu sa vyostrujú v kapitole James Bond a Mata Hari, kde začínajú hraničiť až s „politickou nekorektnosťou“ – no plným právom. Veď ako inak sa dá písať o podmienkach otcovho zajatia v rakúskom Kaisersteinbruchu alebo o jeho odsúdení na sedem rokov väzenia na základe podozrení, ktorých formulácie (citované priamo zo spisov eštébé) hraničili s čírou fantazmagóriou? A napokon, Petraško neobchádza ani iné, ešte osobnejšie témy. Bez zbytočného pátosu sa zveruje s prežívaním smrti svojich blízkych: otca, starej mamy, tety. Je sympatické, aký prostoreký zostáva pri odhaľovaní rodinných vzťahov alebo obnažovaní vlastných koreňov.
Druhá línia sa odvíja od rozprávania istého Karola Manika. Značnú časť prvej svetovej vojny prežil na fronte, aby po prevrate začal odznova za veľkou mlákou. Tieto riadky sú autentickým svedectvom o tom, že ani život v Kanade nebol prechádzkou ružovou záhradou, že ani tu ľudia neoberali doláre zo stromov a pri zarábaní si na chlieb museli každodenne prekonávať množstvo príkorí.
Nie je ľahké nájsť strešný atribút pre Petraškovu knihu. Určite nie je ani obžalobou, ani obhajobou, už vonkoncom nie narcistickou bibliografiou. Je skôr svojráznou, no úprimnou retrospektívou na udalosti zasahujúce i presahujúce seba samého; na udalosti, ktoré determinovali život (či neživot) mnohých z nás. A hoci ide o dokumentárnu prózu, nie všetko je dokumentovateľné alebo priam uveriteľné. To fiktívnejšie, beletristickejšie, má text zatraktívniť, poľudštiť. To ostatné je však neprehliadnuteľným kusom našej historickej reality – snehom, ktorý je už síce lanský, no zamrazí i dnes.
Ján Čakanek
