Lunenie - Ivan Kadlečík - Naoko voľné oká

Naoko voľné oká
Naoko voľné oká

Ivan Kadlečík: Lunenie

Levice, L. C. A. 2004

  Zhruba pred rokom vyšla reedícia postmodernej románovej kompozície Taroky a vydavateľstvo L. C. A. pokračuje v sprítomňovaní Kadlečíkovej tvorby aj druhým vydaním knihy poetických zápiskov Lunenie (prvé vydanie roku 1993). Kadlečík zastupuje v literárnom povedomí predovšetkým hodnoty osobne nepodkupnej mravnosti a intenzívne prežívaného intelektuálstva. Jeho literárny portrét v historickej alebo úvahovej práci o ňom sa vždy spája s nevľúdnym pozadím doby spred novembra 1989. Druhé vydanie knihy však môže navádzať aj k druhému, či inému čítaniu, aj takému, ktoré je bližšie už medzičasom novej generácii čitateľov a ktoré pôvodné dobové určenie autora prirodzene v istej miere ignoruje. Z hľadiska čitateľa je to legitímne, no čo je dôležité, takýto vzťah môže spätne a živo ovplyvniť aj pozíciu samotného autora, spravidla vymedzovanú smerom do nedávnej histórie a v spomínaných súvislostiach s normalizáciou už dosť „opozeraného“. My uprednostníme pragmatiku čítania, pozíciu danú významovými možnosťami súčasnosti.

  K čitateľom sa dostáva súbor krátkych textov rozdelených do kapitol s názvami staroslovienskych mesiacov (napr. Malý sečeň, Brezeň, Dubeň) – spolu s persiflážnymi odkazmi na rozprávku o dvanástich mesiačikoch slúžia ako rámcová časová kulisa pre inak dosť mimočasové rozprávanie. V očíslovaných menších či väčších odsekoch kapitol Kadlečík v atmosfére náhlej inšpirácie prezentuje krátke reflexívne útvary: stretáva sa v nich priestor zážitkových reálií s fantazijným priestorom myšlienok a literatúry. Polytematické črty, postrehy, ale aj príbehy či len epizódy, konštatovania a výroky, všetko akoby bolo napísané práve teraz, ešte nehotové, neokresané a neobalené, zachytávané v stave zrodu, vytrhávané z vnútra – voľné oká, ktoré hľadajú zreťazenie až v čitateľovi. Veru, nevedno, či je ešte v našej literatúre knižka s tak umelecky zvládnutou, nástojčivou, no nenásilnou apelatívnosťou: nie štylistickou, ale nevyhnutnou, pre to, aby sa z fragmentov stala úplná výpoveď. Lunenie sa otvára čitateľom, ktorí spolupracujú, pretože zrejme vedia, že bez toho sa im nepodarí uzrieť význam a súvislosti, pravdu povediac: Lunenie si vlastne každý dopisuje až sám. Náročná medzi-žánrová hra autora s výrazným leitmotívom literatúry a vlastného písania, hľadania zmyslu umeleckého vyjadrenia, vťahuje do seba vesmírne hĺbky: „Vesmír je cintorín a smrť od žiaľu neprestáva denne plakať.“ (s. 122), obyčajnú ľudskú rozmernosť: „charakter a tvorivá práca... rastú len tam, kde sa neseje klamný vietor.“ (s. 111), ale aj detaily: „Javor sa už postupne vzdialil od svojho lístia, akoby nenávratne.“ (s. 17). Je to nehravá, vážna hra na paradoxy: „Na južnom póle je všade sever – okrem nebies.“ (s. 90), na osud: „Život je poranené pribúdanie.“ (s. 125), je to hra, ktorá sa vlastným nadužitím premieňa na svoj opak. Ilúzia skutočnosti v  Kadlečíkovej knihe sa vzpiera konečnému uchopeniu, odmieta vlastnú smrť zabudnutím, chce sa dať čítať, dotvárať. Myslím, že aj dnes si nájde svojich ľudí.

Radoslav Matejov