Recenzia
13.04.2010

Luxus - Marián Grupač - Poézia ako doživotie

Poézia ako doživotie

Poézia ako doživotie

Marián Grupač: Luxus, Žilina, Artis omnis 2009

  Pred jedenástimi rokmi vydanie Grupačovho rubatovského debutu Cudná noc v Paríži obohatilo svet mladej slovenskej poézie. Najvýraznejšie súradnice, medzi ktorými pulzovali básnické texty nového autora boli majstrovstvo slovných akrobácií a jazykových hier, tekutá obraznosť, nezvyčajne bohatý (často raritný) slovník, či snaha o maximálne zosúladenie zvukovej a významovej kompozície jednotlivých básní. Marián Grupač sa objavil ako nepriehliadnuteľný talent, kysucký „poeta natus“ mal svojskú a sympatie vzbudzujúcu poetiku, vybrúsený štýl... Dnes prichádza už etabovaný básnik (a prozaik) so svojou piatou básnickou zbierkou Luxus. Tematika novej knihy posúva do popredia konfliktné momenty, ktoré boli v doterajších Grupačovych básňach prítomné, no tentoraz sa vyostrujú a stávajú sa hlavnými motívmi celej zbierky: bolestná erotika, horúca, rozorvaná citovosť a aj zranená telesná zážitkovosť. V básňach sa už nezachytávajú pre autora kedysi tak typické čarovné okamihy, ale tvrdosť každodennej reality (báseň Márnosť šedivá), ktorú Grupač premieta napríklad do snových delírií pripomínajúcich známe plátna a fotografie surrealistov, či desivé kafkovské scenérie (najmä v básňach Preludy I, II, III). „Poetika špiny“ a ťažký pesimizmus prvého cyklu Mučiareň môžu prekvapiť čitateľa dobre zoznámeného s predchádzajúcou básnikovou tvorbou: už nejde o čaro zastaveného okamihu, lyrické detaily dní a nocí, či slovné nuansy, ale o vybičovanú citovosť a existenčnú bezradnosť, ktorá sa pred nami otvára v sarkastických veršoch, či v nočnomorovej obraznosti. Občasné suicidálne motívy pridávajú benzín do ohňa už tak či tak pochmúrnym tónom prvého cyklu. V druhom cykle Svetlo sa atmosféra upokojuje, aj keď nedochádza k objaveniu žiadneho záchytného, či orientačného bodu, skôr môžeme pozorovať stoické akceptovanie neriešiteľného status quo. Spôsob písania v tejto časti pripomína niekdajšiu obraznosť už spomínanej Cudnej noci v Paríži, aj keď tentoraz v striedmejších výrazoch a bez dôrazu na slovohravosť. Čitateľa zasahujú raz výbušnejšie, inokedy stíšené, no vždy živé metafory a provokujú k odozve: „Samota je biely klavír / padajúci zo skaly do mora / cigareta horiaca z oboch koncov / červené víno / plaziace sa / po snehovom chrbátiku tej / ktorá ťa pred chvíľou / zabila. Lektúra novej básnickej zbierky je pôžitkom, aj keď autor sa rozpísal o veciach, ktoré pri nažívaní pôžitkom určite nie sú: „Každé ráno / je zrazu ako / doživotie“. V Luxuse Grupač zradikalizoval a zároveň zostriedmil register svojej poézie a ostáva zaujímavým autorom pre toho, kto ho už čítal a stáva sa nezvyčajným objavom pre toho, kto siaha po autorových básňach po prvýkrát. Veď artistný estét Grupač dokáže aj z pokazenej reality, ubíjajúcej každodennosti, či rozbitého vzťahu spraviť luxusné verše pre poéziu a jej čitateľov.

Peter Bilý