Vyhľadávanie
Štefan Markuš
Maďari pod lupou
Bratislava, Veda 2003
Štefan Markuš
Maďari pod lupou
Bratislava, Veda 2003
Štefan Markuš nie je prvým veľvyslancom v Maďarsku, ktorý sa rozhodol napísať pamäti z čias svojho funkčného obdobia. Osem rokov pred ním tak urobil terajší minister kultúry Rudolf Chmel. Jeho kniha Moja maďarská otázka prekračovala žáner typickej memoárovej literatúry a pokúsila sa o vôbec prvú objektívnejšiu sondáž do mentality nášho južného suseda. V tomto smere mal Markuš nastavenú latku pomerne vysoko. Je preto potešiteľné, že ju dokázal nielen prekonať, ale v mnohých aspektoch ďaleko prevýšiť. Tento autor sa neuspokojil so snobsky povrchným zmierlivým nadhľadom, hoci pôvodne do tohto prostredia s takýmito ambíciami vstupoval. Namiesto toho nám podal prenikavú analýzu najchúlostivejších otáznikov, ktoré sa slovenskému čitateľovi pri pojmoch Maďari a Maďarsko vynárajú.
Markuš nič nekamufluje a je si plne vedomý komplexov, ktorými žije maďarská spoločnosť. Ústrednou témou jeho knihy sa preto stala trianonská trauma, ktorú autor správne vyhodnotil ako kľúčovú z hľadiska pochopenia nosných tém maďarskej spoločnosti. Úprimne ho zaujímalo, prečo to tak je. Napokon dospieva k záveru, že naši južní susedia nie sú schopní vidieť túto historickú udalosť v kontexte príčin, iba vo svetle následkov. Ak Ortega y Gasset kedysi vyslovil vetu, že potrebujeme dejiny nie preto, aby sme na nich viseli, ale preto, aby sme sa pokúsili z nich uniknúť, potom táto klasická múdrosť platí na Maďarsko dvojnásobne. Autorove zistenia sú zaujímavé tak pre politikov, ako aj historikov. Markuš presne pomenoval problém zle nastavenej optiky. Veľká väčšina maďarského obyvateľstva sa sebaidentifikovala s niečím, čo nikdy neexistovalo. Mytologizácia dejín v tejto krajine nadobudla až extrémne rozmery. S o to väčším záujmom autor publikácie počas svojho pobytu objavoval tie skupiny intelektuálov, ktoré začínajú volať po väčšej sebareflexii.
Pohľad Štefana Markuša ako konformného liberálneho intelektuála na maďarskú realitu je až prekvapujúco tvrdý. Autor sa však dôsledne vyhýba nacionalistickej optike. Naopak, hľadá čo najpriamejšiu a najpoctivejšiu cestu k pochopeniu zmýšľania a konania národa, ktorý je naším historickým osudom. Z tohto hľadiska je nesmierne presvedčivý. Poukazuje na to, že šovinistický kurz maďarskej politiky po roku 1868 dnes tamojší historici zdôvodňujú obavami vtedajších politikov o zopakovanie zlých skúseností z protihabsburského povstania rokov 1848-49, keď sa nemaďarské národy postavili na stranu Viedne a sabotovali revolúciu. Markuš podrobne rozoberá úlohu prvého postkomunistického premiéra Józsefa Antalla pri formulovaní kontroverzného záväzku jeho kabinetu starať sa o Maďarov žijúcich za hranicami, ktorý je odvtedy jedným z hlavných pilierov maďarskej zahraničnej politiky všetkých následných vlád v Budapešti. Podáva veľmi zasvätený a plastický portrét ultranacionalistu Istvána Csurku i cestu Viktora Orbána k moci. Všíma si čoraz zreteľnejšie snahy o oživenie svätoštefanskej koruny. Popisuje vnímanie Slovenska a Slovákov zo strany miestnych komunít i stretnutia s neobyčajnými ľuďmi.
Kniha Štefana Markuša patrí medzi najhodnotnejšie a najpodnetnejšie práce slovenskej politickej publicistiky v posledných rokoch. Mala by byť povinným čítaním všetkých, ktorí chcú o slovensko-maďarských vzťahoch hovoriť aspoň s minimálnou znalosťou veci.
Eduard Chmelár
