Vyhľadávanie
Bratislava, Kalligram 2012
Preklad Peter Macsovszky
Musím to povedať hneď na začiatku, aby ma nikto nemohol podozrievať, že mám k Sándorovi Máraiovi a jeho knihám objektívny vzťah. Nemám, a to z prostého dôvodu – pre mňa nie je obyčajným spisovateľom, ale autorom, ktorého považujem za svojho. Mám takých viacero – niektorí sú slávni, ako Bulgakov, Kundera, Murakami, iní menej, ako napríklad Stanislaw Dygat či B. S. Johnson. Prečítal som od nich všetko, čo sa dalo. Sú to autori, ktorým som dal súkromný titul majstri. Tak ako Máraiovi.
Pokiaľ ide o majstra Sándora, nemôžem sa na nedostatok lektúry sťažovať. Nielen Poliaci a Česi, ale predovšetkým my, vďaka vydavateľstvu Kalligram, sme toho od neho už mohli čítať požehnane. Od Knihy byliniek cez Sviece zhoria do tla, Zem, zem… a Rozvod v Budíne až po Bejbi alebo Prvá láska či najnovšie Mágiu. Môžem povedať, že majster ma opäť nesklamal.
Už len to, že ide o jeho vlastný výber z poviedok, že ich čítal pravidelne týždeň čo týždeň v maďarskom rozhlase a prvý raz vyšli roku 1941, je fascinujúce, lebo vieme, čo tento rok pre Európu a svet znamenal. Majstrovi Máraiovi nejde o to, aby sa niekto pri ich čítaní „tetelil“ blahom – vtedy sa totiž netetelil nikto. Veľká časť poviedok je venovaná historickým postavám v ich ťažkej existenciálnej chvíli: Napoleonovi po Waterloo, Dantonovi pred sťatím, kráľovi Filipovi II. na smrteľnej posteli, Shakespearovi pred napísaním posledného diela. Druhá časť poviedok opisuje život „obyčajných“ ľudí, ale tiež sa sústreďuje na existenciálne chvíle ich života – na starnutie, umieranie a nemožnosť dosiahnuť šťastie. No nejde o deprimujúce čítanie.
Niektoré príbehy sú bizarné. Napríklad posledným slovom umierajúceho prokurátora je „Ilonka“ a jeho manželka, ktorá, samozrejme, Ilonka nie je, sa potom zúfalo a bezvýsledne snaží zistiť, kto bola tá Ilonka a čím bola pre jej manžela. Päťdesiatročná stará panna dá do novín oznam, že adoptuje slečnu, ktorá je sirota, a prihlási sa jej staršia pani, ktorá je slečna a práve jej umreli rodičia, ibaže je staršia od svojej adoptívnej matky. Nie je to však prekážka spolužitiu v čudáckej symbióze, až kým adoptovaná sirota neumrie.
Kto nadobudol pocit, že ide o starosvetské, už trošku zatuchnuté písanie, nebudem sa s ním hádať, ale poviem, ako to pripadá mne. Niektoré poviedky mi pripomínajú hudobné motívy, ktoré ste najskôr počuli v dielach starých majstrov, a potom v modernej úprave. S Máraiom je to niečo podobné. Poviedka o staršom pánovi, ktorý zabudol názov svojej najobľúbenejšej knihy a postupne stráca istotu, či ju vôbec niekedy čítal, pôsobí borgesovsky. Vo výbere je aj pirandellovská historka o človeku, ktorému výhra v lotérii úplne zničila život, aj surrealisticky pôsobiaca poviedka o mníškach na výlete na luxusnej jachte.
Kto si chce čítať o tajomných nepostihnuteľných silách, ktoré usmerňujú ľudské životy a nedajú sa uchopiť zmyslami a pomenovať slovami, kto sa chce nechať zaskočiť nečakanými a neočakávateľnými pointami príbehov, nech si poslúži Mágiou. A na záver niečo osobné od majstra. Je to z poviedky o veľkom milovníkovi kníh, ktorý na sklonku života pochopil, čo mu knihy dali: „Skúsenosť. Lenže žiadna skúsenosť nepomohla. Na súmraku posledného obdobia života odrazu civel na knihy temer nepriateľsky. Zakaždým odpovedali len na detaily. Celok nevedel vysvetliť nikto.“ Možno smutné, ale múdre. Ako majster Sándor.
