Gabriel García Márquez (1927 – 2014) je laureát Nobelovej ceny za literatúru – získal ju „za svoje romány a poviedky, v ktorých sa neskutočné snúbi s reálnym vo svete plnom predstavivosti, odrážajúcom život a konflikty kontinentu“ –, popredný predstaviteľ poetiky magického realizmu a svojou tvorbou prekročil hranice nielen rodnej Kolumbie, ale celej Latinskej Ameriky.
Márquez je slovenskému čitateľovi dobre známy. Do jeho povedomia sa zapísal najmä románmi Sto rokov samoty, Láska v čase cholery alebo o Láske a iných démonoch. Nemenej populárnym dielom je Kronika vopred ohlásenej smrti. Na slovenskom knižnom trhu vyšla po prvýkrát v roku 1984 a tento rok sa čitatelia dočkali jej opätovného vydania.
Osud a náhoda
Návraty k literárnym dielam umožňujú prehĺbenie a sústredenejšie vnímanie obsahovo-motivickej zložky diela, jeho významových vrstiev či celkového estetického prevedenia, no aj čosi iné, akoby pohľad nanovo, zvlášť očami mladších generácií. Príbeh Santiaga Nasara, mladého muža odsúdeného k smrti pre zneuctenie ženy, osobito včlenený do poetologických súradníc Márquezovho magického realizmu, môže v čitateľovi vzbudzovať rozličné otázky. Prečo bola smrť Santiaga toľko ráz ohlasovaná? Je možné uniknúť tomu, čo pre nás pripravil osud? Akú úlohu v tom všetkom zohráva náhoda? A hoci sa v tejto súvislosti v Kronike vopred ohlásenej smrti píše: ,,Predovšetkým sa mu nikdy nezdala vierohodnou skutočnosť, že by život poslúžil toľkými náhodami, zakázanými v literatúre, aby sa bez prekážok tak ľahko dospelo k smrti natoľko vopred ohlasovanej“ (s. 85), zistíme, že v kontexte celého rozprávania je prvok náhody kľúčový. Azda najznámejším a najpodstatnejším dôkazom toho sú zatvorené dvere na Santiagovom dome vo chvíli, keď sa potrebuje dostať dnu, aby unikol svojim prenasledovateľom.
Uvedená skutočnosť však napokon nie je až taká náhodná, ako by sa zdalo. Čitateľa Márquezovho diela zaiste neprekvapí, že množstvo príbehov a skutočností, ktoré v jeho tvorivej interpretácii vníma ako nevšedné a magické, malo svoj základ v reálnom živote. Takou je aj príhoda zo spisovateľovho života v mestečku Sucre – jeho priateľa zavraždili dvaja bratia učiteľky. Urobili to preto, aby napravili česť sestry a rodiny. Cayetano Gentile, perspektívny lekár, sa pred prenasledovaním pokúsil skryť doma, ale jeho matka zavrela dvere v domnení, že jej syn je už vo vnútri, čím mu podpísala verdikt smrti. Práve tento tragický príbeh sa stal predlohou k napísaniu Márquezovho diela, v ktorom sa nešťastný osud autorovho priateľa zvečňuje v podobe vraždy Santiaga Nasara.
Typický Márquezov rukopis
Kroniku vopred ohlásenej smrti možno vnímať ako výpoveď o ľudskej ľahostajnosti, apatii, zodpovednosti či nevšímavosti voči ostatným. Každý obyvateľ mestečka predsa vedel o pripravovanej vražde hlavného hrdinu, no nenašiel sa nikto, kto by tragédii dokázal zabrániť. V tejto súvislosti je možné poukázať na istý prvok rovnakosti a kolektívneho počínania jednotlivých postáv. Ľudia zostali zaujatí sami sebou, spoliehajúc sa na to, že zasiahnu druhí. S tým jednoznačne súvisí otázka spoločenských konvencií. Dvojčatá Pablo a Pedro Vicariovci v skutočnosti nechcú zabíjať a radi by vražde predišli, ,,netúžia vykonať rozsudok smrti, skôr chcú nájsť niekoho, kto by im preukázal dobrodenie a zabránil im v tom“ (s. 51). Zdá sa, že pripravovanú pomstu naznačujú, dúfajúc, že Santiaga niekto varuje.
K zločinu ich nakoniec dohnali ľudské konvencie, morálny kódex, ktorý ich nútil zasiahnuť proti vlastnej vôli. Od tejto strašnej povinnosti vraždiť ich však nič nedokáže oslobodiť. Čin dvojčiat je viacnásobne ohlasovaný a sprevádza ho výrazný pocit napätia, ktorý čitateľ prežíva s každou ďalšou stranou knihy. Autor sa tak prostredníctvom výpovedí postáv, ktoré celistvo ukladá do kroniky, snaží rekonštruovať nešťastný príbeh osoby, neschopnej uniknúť osudu a ľudskej ľahostajnosti.
Umelecký rukopis Gabriela Garcíu Márqueza, ktorý sa do rúk slovenského čitateľa dostáva v obnovenom šate, však pozoruhodným spôsobom odhaľuje aj iný svoj aspekt ako neodmysliteľnú súčasť autorskej poetiky: spontánnosť, humor, ale i láskavosť či typickú atmosféru karibského prostredia. Nové vydanie Kroniky vopred ohlásenej smrti svedčí o tom, že prekladateľke sa podarilo zachytiť jazyk a neobyčajnú atmosféru Latinskej Ameriky mimoriadne presvedčivo. Radosť a živelnosť sa napokon premietajú aj do farebnej obálky prekladu, jej námet v sebe ukrýva niečo tajomné a magické, čo čitateľ môže v procese čítania objavovať.
Monika Brezováková
