Magmatické rozprávanie?

Peter Jaroš: Pasca

Bratislava: Agentúra Signum, 2021

 

Pri pohľade na zoznam doteraz vytvorených diel Petra Jaroša, ktorý sa nachádza na zadnej časti obálky novej prózy Pasca, možno napočítať 31 kníh v rozmedzí rokov 1963 – 2013. Časový odstup medzi dvomi vydaniami nikdy nebol väčší ako v prípade rozostupu Pasce a predošlej knihy Vikomt sa vracia z flámu, konkrétne osem rokov. Ako sa uvádza v anotácii, spisovateľ vydáva svoju novú knihu ako „čerstvý osemdesiatnik“.

Tých, ktorí Jarošovu tvorbu nepoznajú, má okrem biografických súvislostí zaujať prostredníctvom anotácie aj hodnotenie knihy ako „burleskného majstrovského rozprávačstva“, plného „magických obrazov, vybuchujúceho ohňostroja fantázie, filozofických a morálnych otázok a neočakávaných briskných point“. Je pochopiteľné, že funkciou anotácie na obálke knihy je upútať pozornosť a nebrániť sa pritom určitej hyperbole, ale aby anotácia nemala vôbec nič spoločné s obsahom, ktorý predáva, je nielen nezmyselné, ale je to škoda hlavne pre samotnú knihu. Nastavujú sa tým totiž referenčné rámce, ktoré ubližujú vlastnej próze a naopak, dielo sa tak oberá o možnosť tlmočiť pred začatím čítania svoj skutočný potenciál.

V prípade najnovšej Jarošovej prózy ide viac ako o „magmatické rozprávačstvo“ skôr o zbavovanie literárnej významovosti zaznamenaného. Nesvedčí o tom len žánrové spracovanie viacerých krátkych poviedok do formy reportáží, momentiek, zápiskov či správ, v rámci ktorých autor vyzdvihuje predovšetkým banalitu situácie (hoci samotné situácie disponujú potenciálom dramatizovať vlastné rozprávanie – tematizujú otázky vášnivej lásky, niekdajších politických krívd, ale aj samovraždy a pod.).

Svedčia o tom aj dva najväčšie celky – Zem, naveky zem alias zápor (balada) Abakus (dráma jednej synopsy). Tie vo svojom jadre vytvárajú vskutku strhujúce zápletky, raz rozprávajúc príbeh partizána ocitnuvšieho sa v nových politických pomeroch, v druhom prípade záhadného muža rozhodnuvšieho sa opustiť civilizáciu, ktorému sa však jeho zámer prevráti do fatálnych dôsledkov. Oba príbehy predstavujú nie invenčné, pomerne historizujúce naratívy vo vzťahu k autorovej poetike. Peter Jaroš práve z toho dôvodu nestavia na prvú líniu rozprávania. V prvom prípade zbavuje text emocionality jeho štylizovaním do filmového scenára pomocou zdanlivo technického zápisu, ktorý retarduje iluzórne vciťovanie sa do rozprávanej fikcie; v druhom prípade nejde o samotný príbeh, ale o dokumentárne zaznamenanie práce na ňom, respektíve na jeho prepracúvaní z prozaickej podoby do dramatickej.       

Môžeme vo všeobecnosti tvrdiť, že v prípade písania, ktoré nadväzuje na takú enormnú tvorivú dráhu, akú ma za sebou Peter Jaroš, je hádam najväčšou výzvou, aby sa autor nechytil do pasce vlastnej tvorivosti. Tým sa nemusí myslieť len recyklovanie vlastných tvorivých postupov. Ak nehodnotíme knihu kriticky z hľadiska „vývoja“ autorského štýlu (čo by bolo v tomto prípade hádam už aj smiešne), podstatným zostáva možno len to, aby z knihy nebolo onú recyklovanosť cítiť na prvé čítanie. Na základe skúsenosti s mnohými podobnými prácami zaslúžilých umelcov, čeliacich na vrchole svojej literárnej kariéry skutočne náročnej výzve, ktorú si chladne analyzujúci kritik niekedy možno ťažko uvedomí, a to čeliť neprekonateľným pocitom prežitého, pocitom nostalgie, sentimentu, či prosto spomínania, možno povedať, že Petrovi Jarošovi sa s touto výzvou darí pracovať dôstojne. Bez pátosu, s dostatočnou mierou odstupu a sebairónie prezentuje fragmenty vlastnej kreativity, ktorá sa za ničím neženie, ktorá prináša letargicky zaujímavý, hoci miestami i menej sugestívny výraz. Rozprávač spomína, dlho sa však v spomienkach nepapre, nedôveruje im natoľko, aby z nich spravil tzv. sémantické gesto. Dokazuje to napríklad konštantné tematizovanie ženy, vzťahov mužov k ženám, predmetne erotických skúseností. Zdanlivo gavalierske príhody konzumácie lásky môžu miestami vyrušovať, najmä otvoreného čitateľa, ktorý v súčasnej literatúre hľadá menej schematické podoby medziľudských vzťahov či ľudskej sexuality. Napokon však, Jarošovo rozprávanie sa vyhýba niečomu, čo by sme na základe skúseností s inými dielami obdobnej žánrovej proveniencie mohli pomenovať senilným slintaním nad vlastným, kedysi prekypujúcim sexuálnym apetítom. Hoci k nemu miestami tenduje, napokon sa vždy ukáže, že z autorovej strany ide skôr o hru. Absentuje zámer pôsobiť na čitateľa ako rokmi ostrieľaný casanova, zbavuje sa prílišného vzrušenia, ktoré vždy v správnom momente uzemňuje. Napokon, hneď v prvej poviedke stanovuje autor hypotézu svojho rozprávania vskutku stroho, keď, hovoriac o sebe v tretej osobe, takmer nekrologicky konštatuje: „V priebehu 36 rokov sa mu podarilo: - viac či menej uspokojiť 17 mileniek; - tri razy sa oženiť aj rozviesť; - mať 16 detí. (s. 13)“ A ďalej dodáva: „Teraz už len vegetuje v starobinci a medituje o sebe a o svete.“ (s. 13)      

Próza Pasca je čistým, vyrovnaným písaním, ktoré pôsobí tak trochu ako rodinný album. Súhrn fotografií autora je napokon aj súčasťou knihy, a to ako obrazová príloha uvádzajúca každú kapitolu. Jednotlivé poviedky môžeme označiť ako určité momentky, čierno-biele obrázky určené predovšetkým pre tých, ktorí objektívom zvečnenú postavu autora poznajú, majú ho radi, ktorí sú k nemu zhovievaví, prístupní vychutnať si skôr autobiografické noticky ako „magmatické rozprávačstvo“, ktoré definuje jeho staršie, doteraz neodškriepiteľne  kultové diela. Čítať prózu Pasca v takomto triezvom a autorovej situácii primeranom kľúči môže napokon priniesť väčší zážitok či menšie sklamanie.