Vyhľadávanie
Gombík ako planéta šťastia
Jozef Kollár: Majusov najobľúbenejší gombík, Bratislava, Regent 2007
Malému Majusovi zomrie po ťažkej chorobe mama. „Tato sa veľmi snaží, aby Majusa nebol smutný, ale chlapcov žiaľ je čoraz väčší.“ Z pochopiteľných dôvodov sa mu prevracia svet naruby. Zintenzívni sa pritom jeho vnútorný život. Miestami putuje v predstavách a hľadá spojivá s neviditeľným svetom, v ktorom prebýva teraz jeho mama. V reálnom živote sa stáva takmer dospelákom. Bolesť otvorila v jeho srdci hĺbku, a tak celkom prirodzene hľadá to, čo predstavuje pre človeka skutočnú hlbinu. Malý modrý gombík z vesmírneho plášťa, ktorý mu zostal ako hmatateľný dôkaz neobyčajného stretnutia s mamičkou v sne, je len malým povzbudením na začiatku objavovania. O pár dní už totiž Majusa zapochybuje, že by mu mohol pomáhať cestovať snom za mamou a učí sa bojovať s pochybnosťami. Pri opisovaní tohto procesu autor využíva protiklad dvoch skutočností: mama reprezentuje jeho duchovné hľadanie. Prostredníctvom snov a snových predstáv sa chlapec učí rozpoznávať význam trvalých hodnôt. Uvedomuje si večnosť. Prirodzená zvedavosť ho pritom zavedie až na samotný predel života a smrti. Nasleduje neznáme stopy v snehu, bojuje s vetrom, zimou, aby sa naučil tajomstvu, že ľudský život je chránený večnou láskou. Otec je Majusovou oporou, sprievodcom a ochrancom v reálnom svete. Majusa sa naučil, že otcova úloha je väčšia než len uskutočňovanie jeho momentálnych detských želaní. Zisťuje, že ich každodenný život je plný múdrych príbehov – prostredníctvom nich spoznáva svet, ktorý sa mu v dôsledku straty rozkýval a možno aj prirýchlo obnažil.
Témy príbehov vychádzajú z bolesti syna i otca. Nie sú poznačené ľútosťou a ťažobu straty. Hovoria o hĺbke smútku, súcitu, spoluúčasti, radosti, ale aj o tom, čo drží človeka pevne na zemi, čo mu pomáha napredovať životom. Hovoria o odvahe a riskovaní, o vyrovnaní sa s vlastným omylom, o súdržnosti a pomoci v kruhu najbližších.
„A aký je tvoj otecko?“ opýta sa znenazdajky Majusu pani učiteľka, ktorá nepozorovane vošla do triedy. Majusa nemusí dlho rozmýšľať.
„Podelil sa so mnou o všetko, čo vedel. Naučil ma rozpoznávať skutočné šťastie od vymysleného. Chcel by som byť raz taký ako on, aby som to mohol vrátiť svojim deťom,“ povie.“
Timotea Vráblová
