Malé divadlo sveta - Hugo von Hofmannsthal

 

Hugo von Hofmannsthal

Malé divadlo sveta

Bratislava, Literárna nadácia Studňa 2009

Vybral a preložil Ladislav Šimon

Najvšestrannejší príslušník Viedenskej moderny z predminulého prelomu storočia Hugo von Hofmansthal (1874 – 1929), básnik, prozaik, esejista i dramatik sa spočiatku orientoval, pre svoju generáciu príznačne, na francúzsky symbolizmus. Pokladajú ho však i za jedného z hlavných reprezentantov secesie a impresionizmu, ku ktorým časom pribudol neoromantizmus a neoklasicizmus. Takmer osudným sa mu stalo, že už zavčasu okúsil slávu: jeho neskoršie dielo ešte dlho merali začiatkami z obdobia fin de siécle. Solídne vzdelanie neznamená v jeho prípade prostú sčítanosť, a schopnosť tvorivo pretaviť podnety, dotiahnuť celú európsku literárnu tradíciu, pričom estetiku pozdvihol na najvyššiu kategóriu ľudského bytia.

Podľa Hoffmansthala je básnik chodec po lane či skôr po tenkom vlákne, ktoré súka sám zo seba. Aby sa zachovala rovnováha, tomu mali poslúžiť také exotické útvary, ako tercína, gazel či stanza. Pred ich pevnou zovretosťou necúvol ani slovenský preklad: „Kým láska láka slasťou, kým nás raní,/ kým nadšenie sa strieda so sklamaním,/ dovtedy na zem nepríde ten čas, že báseň pred svetom sa neubráni.“ (Pesimistom) L. Šimon si vytýčil zámer nemenej ctižiadostivý, totiž poskytnúť podstatne viac ako prostú informáciu o diele, v jeho rozmanitosti i mnohoznačnosti. Ako prezrádza názov, jeho výber obsiahol napríklad aj rovnomenný kvázidramatický útvar, okrem toho napríklad lyrický prológ k Schnitzlerovej dráme Anatol, jednako Hoffmansthala ako dramatika poznáme najskôr prostredníctvom jeho libriet k  operám R. Straussa (výber z prózy vyšiel po slovensky už dávnejšie).

Priebežne nachádza prekladateľ ekvivalent pre metamorfózy tvorby, básnikovu schopnosť strácať sa v náladách a ohraničeniach estetickej existencie, pre metaforiku smrti. Prostredníctvom invenčného rýmu takmer na hranici únosnosti  (nebohá/premrhá, túžobne/slúžiť smie) próza subtílne prechádza do viazanej reči, inde ťaží z náhodnej hláskovej príbuznosti: po more je samý múr.

Poslanie literatúry Hoffmansthal nevidel v objektivizujúcom opise sveta ani v zaznamenávaní subjektínych dojmov – vláknom, na ktoré básnik stúpa, je samotný jazyk. Časom, v slávnom Chandosovom liste, narastajú pochybnosti o schopnosti jazyka fungovať ako prostriedok komunikácie, o tom, nakoľko slová dokážu reprezentovať život, onú nespochybniteľnú jednotu jazyka, „života“ a subjektu. Vzťah medzi „aktívnym“ životom a estetickou reflexiou sa láme, básnik sa usiluje prekonať lyrizmus. Sen o  jednote subjektu, jazyka a sveta sa už v lyrike očividne nedá uskutočniť.

Ľudovít Petraško