Malé svety, slabé básne

Malé svety

V letnom dvojčísle Knižnej revue vyšlo moje hodnotenie domácej debutovej poézie za rok 2018. Vkusne prevedená edícia Malé svety na prvý pohľad sľubovala nových zaujímavých debutantov. Žiaľ, ukázalo sa (prinajlepšom) naivné očakávať päť dobrých alebo dokonca silných poetických debutov pokope. Tento text tak bude skôr poznámkou na margo jednej vetvy súčasnej mladej slovenskej poézie než recenziou v tradičnom slova zmysle.

Začnime pri grafickej úprave Malých svetov. Edícia vznikla ako diplomová práca Zuzany Čičovej, „technicky“ je teda hlavnou autorkou knižiek ona. Voči jej práci nemám veľké výhrady. Vizuál je čistý, dobre dopĺňaný farebnými ilustráciami, formát je (na básnické zbierky) pomerne veľký, takže máme pred sebou dostatočné množstvo bielej, na ktorej môžu verše vyniknúť, jednoduché a precízne písmo je tiež v poriadku. Zámerom tu bolo zrejme dodať edícii rozjímavý tón (čo k poézii prilieha).

Na druhej strane tento vizuál vnímam ako konzervatívny – chápem, že netextové prvky by nemali pútať veľkú pozornosť a je žiaduce, aby vo vzťahu k samotným básňam trochu ustupovali do pozadia. V tomto prípade je to však pre nevyváženosť a (ne)kvalitu básní dvojsečná zbraň. Napokon som presvedčený o tom, že takáto grafická úprava by viac svedčala napríklad reedícii dôležitých zbierok slovenskej poézie z druhej polovice 20. storočia (povedzme, že po jednej od Válka, Ondruša, Vadkerti-Gavorníkovej, Laučíka a Strážaya – autorov tu uvádzam zámerne pre porovnanie a pre debutantov a debutantky pre inšpiráciu).

 

Sedadlo 33

Do Malých svetov (abecedne) vstupujeme cez Sedadlo 33 Klaudie Dočekalovej (1995). Ide, žiaľ, o zbierku podpriemerných básní, ktoré neprinášajú nič nové. Budem ironický, svojím spôsobom sú Dočekalovej básne písané nadčasovo – teda v ktorejkoľvek epoche by vznikli, vždy by boli zbierkou podpriemerných básní. A navyše mohli naozaj vzniknúť kdekoľvek a kedykoľvek, pretože nie sú ničím aktualizované, autorka tu iba šermuje veľkými a poetickými slovami, čo vedie k prílišnej abstraktnosti, patetickosti, melodramatickosti, klišéovitosti... skrátka, je to ten dobre známy invariant toho, čo si lektúrou poučený múzický čitateľ predstaví pod pojmom „zlá poézia“ a naivný čitateľ pod pojmom „poézia“: „Nespoznávam, že ťa milujem v prívaloch vetra / Neverím, že túžim objať tvoj chlad / Nejasne sa vraciam k tomu, čo som zmietla / Skutočnosť je / Že / Ma / Už / Nemáš“ (s. 50).

 

Spiace kvety

Spiace kvety Samuela Furmánka (1998) majú poetiku „radikálnej pózy“ – lyrický subjekt je (mladý) rebel, ktorý svoj život prežíva „nervydrásajúco“. V podloží pod týmto prvým plánom však nič nie je, žiadna identita, reálna emócia, poznanie ani múdro, preto píšem o póze. Takto nejako si predstavujem autora, ktorý píše o plytkom mysliac si, že je ono hlboké. Zbierke tváriacej sa ako intímna osobná výpoveď chýba autenticita (alebo aspoň jej zdanie) a najmä ukotvenie v realite. Ide o „prepoetizované“ („prstami ti češem potoky vlasov“, s. 42) verše, rúcajúce sa pod váhou vlastných básnických prostriedkov a obrazov, ktoré akoby do textov autor prehadzoval lopatou (necitlivo a nadmieru). Cesta k dobrej básni však vedie skôr cez postupné budovanie textu a sukcesívne rozvíjanie jeho jadra.

Zločinec

Martin Petro (1993) je v zbierke Zločinec oproti Furmánkovi oveľa striedmejší vo výraze, nejde mu o pózu radikálnej revolty, ale skôr o rozjímavosť, výsledok je však rozpačitý už od samého začiatku. Zbierku otvára obraz: „Vlak sa rúti na konečnú stanicu. / Je preplnená – / – pritom / tak / prázdna“ (s. 7). Zámerom bola zrejme kombinácia poetiky všednosti a introspektívnej hĺbavosti, smerujúca až ku gnómickosti, napokon však verše podľa mňa nedosahujú kvalitu, ktorá by takúto náročnú premisu udržala. Skromný výraz sa tak stáva nevýrazom, spomalenie brzdou a evokácia pocitu existenciálnej neukotvenosti skĺzava do neúprimného „neviem, čo so sebou, tak píšem“. Petro sa pritom v medailóniku na konci zbierky hlási k Ivanovi Štrpkovi, ktorého poézia vo svojich vrcholoch všetky vyššie uvedené atribúty kvality obsahuje, žiaľ, schopnosť transpozície či už vlastného života priamo alebo cez „štrpkovský“ filter je debutantom nezvládnutá a vo výsledku tak Zločinec pripomína viac lacnú ezoteriku než poéziu.

 

Odokrytá

Odokrytá autorky Petry Štefancovej (1999) sa najviac blíži k „štandardnému“ debutu. Ide o nevyváženú zbierku, čím chcem naznačiť, že podľa mňa obsahuje aj vydarené básne (Askéza). V tých lepších textoch autorke pomáha nadhľad, hravosť a ľahkosť, s ktorou sa do tej-ktorej básne púšťa, preto výsledný výraz celej zbierky nepôsobí zle a dojem nie je v kontexte celej edície negatívny. Nie je to márne. Problém nastáva, keď ľahkosť vystrieda topornosť a úsilie o „básnenie“, čo sa u Štefancovej zvykne prejavovať obsesívnou anaforou, nadužívaním adjektív a preklápaním celých segmentov básní do neprirodzených pádov. Úporná snaha poetizovať vedie k lacnému, explikovanému symbolizmu, čo je neklamný znak toho, že lyrický subjekt sa začína brať príliš vážne. V tom momente sa stráca ľahkosť, ktorú som pomenoval ako hlavnú devízu zbierky (netvrdím, že verše nemôžu byť premýšľavé, ale aj v takom prípade je fajn, ak vyzerajú „ľahko“ – ako Válkova báseň Len tak).

 

Dobrovoľný Lucifer

Piatou, abecedne poslednou zbierkou Malých svetov je Dobrovoľný Lucifer Mateja Trnovca (1998). Z hľadiska autorského výrazu sa najviac blíži debutu Samuela Furmánka, ide však ďalej a usiluje sa byť ešte expresívnejší. Tvrdé vulgarizmy nie sú výnimkou, čo by, samozrejme, neprekážalo, ak by boli použité funkčne. Lenže ono to skôr vyzerá tak, že autor skúša, čo mu prejde. Papier však znesie veľa, a to obzvlášť v prípade, že naň nedohliada editor. Výsledkom potom nie je ani tak cielený, premyslený a sofistikovaný útok na otlak prudérnosti ako skôr infantilná hra o to, ako nahlas sa odvážim zakričať slovo „k...t“ na verejnosti. Výsledkom je karikatúra, fraška, a to nie v pozitívnom zmysle slova, ale jednoducho – tieto verše sú akurát tak na smiech, sú pseudomartýrsky preexponované a vyznievajú neúprimne.

 

Nedôvera k elitám

Z celej edície má človek istý pocit závažnosti – nasvedčujú tomu aj medailóny autorov a autoriek, nachádzajúce sa na samom konci každej zbierky. Každá zbierka má venovanie, lebo tak to má v poézii byť. Žiadna zbierka nemá editora – lektúrou poučený múzický čitateľ by povedal, že presne tak to nemá byť, naivný čitateľ či naivný tvorca by oponoval, že poézia je vec individuálna, subjektívna,  autentická, spontánna a vôbec, čo ja mám čo do toho autorovi či autorke hovoriť, keď som nič nenapísal.

Zdá sa mi, že (aj) tieto výpovede sú poznačené krízou dôvery k elitám a navyše o nich uvažujem v kontexte performance Boa Burnhama s názvom Make Happy – v ňom Burnham identifikuje generáciu mileniálov a generáciu Z ako performerov, čo odôvodňuje podstatou sociálnych sietí, teda „aj ty môžeš/musíš byť performer“. Mladé slovenské poetky a poetov teda možno v čase boomu performovania na sociálnych sieťach zaujala možnosť ukázať sa v tradičnejších žánroch, čiže napríklad formou písanej poézie.

 

Poézia namiesto selfíčok?

Práve tu vidím kameň úrazu. Mladí autori a autorky, ktorí a ktoré namiesto selfíčok na Instagrame začnú tvoriť poéziu, o nej neraz (preto česť výnimkám) majú značne skreslenú predstavu, paradoxne až archaickú. Výsledkom je tak často (je to viditeľné aj v Malých svetoch) nezmyselné vŕšenie ani nie tak básnických obrazov, ale toho, čo „oni“ za básnické obrazy považujú. Toto vzniká práve pre spomínanú nedôveru k elitám, čiže ku kanonickým autorom a autorkám, inštitútu literárnej kritiky, funkcii knižného redaktora a vydavateľstva. To, čo doteraz fungovalo ako isté sito, títo autori a tieto autorky v podstate úplne obchádzajú a vytvára sa tak svojbytné podhubie, ktoré elitami možno dokonca pohŕda – stačí performance pre kamarátov, prípadne nejaký crowdfunding a vydanie zbierky samonákladom.

V istých kruhoch sú potom namiesto profesionálov častejšie vyzdvihovaní a oceňovaní tzv. „nadšení amatéri“, myslím si však, že trocha viac „učenosti“ tu nikomu neublíži – skôr, než sa nadšenci plní elánu pustia do písania, mali by čítať, premýšľať a reflektovať prečítané. Inak budú „malé svety“ týchto naivných tvorcov pre lektúrou poučených múzických čitateľov stále len a len veľkým trápnom.

 

Edícia Malé svety vznikla ako diplomová práca Zuzany Čičovej v Ateliéri Grafický design na Fakulte multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne.

Matúš Mikšík (1988) pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave.