Recenzia
Zuzana Hašková
21.01.2005

Malone umiera - Samuel Beckett - ... len cez svoju mŕtvolu

... len cez svoju mŕtvolu

... len cez svoju mŕtvolu

Samuel Beckett

Malone umiera

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004

Preklad Katarína Bednárová

Írsky spisovateľ Samuel Beckett je okrem iného autorom ôsmich románov. V trilógii, ktorej druhou časťou je kniha Malone umiera, dominujú umierajúce (dokonca aj mŕtve) postavy prežívajúce hlbokú duševnú úzkosť. Malone umiera bol napísaný vo francúzštine a vyšiel v Paríži roku 1951. Sám Beckett odporúča nevyvodzovať zo svojich kníh nijaké závery, keďže sa zaoberá len niekoľkými základnými zvukmi. Významom je práve a len to, čo sa hovorí. Zaujímajú ho najmä témy bezmocnosti, strasti a úzkosti, ktoré pramenia z duševného iracionálneho zmätku.

Kniha sa začína vetou: „Onedlho už aj tak budem konečne definitívne mŕtvy.“ Vidíme umierajúceho, ktorý čaká na smrť v posteli vo svojej izbe. Chystá sa rozprávať príbehy predtým, než zomrie. Je osamotený niekde medzi životom a smrťou, pričom nevie, či sa má na smrť tešiť, alebo sa jej báť, hoci slovo „umieram“ hovorí spôsobom, ktorým iní ľudia hovoria o svojej profesii. Dodáva: „A to, čo vidno, čo kričí a metá sa, to sú len zvyšky.“ Aj keď sa Beckett telesným motívom venuje dostatočne a hoci sa dívame na fyzicky trpiaceho človeka, ľudské telo a jeho utrpenie je v knihe vedľajšie. „A niekde v tom zmätku zúrivo vyčíňa myseľ. (...) Aj ona ma ako vždy hľadá tam, kde nie som. Už toho mám dosť. Nech svoju agonickú zúrivosť upriami na iných. A ja budem mať za ten čas pokoj.“ Je zrejmé, že rozprávač Malone sa usiluje nadobudnúť akýsi rovnovážny stav, pokoj, ktorý mu chýba a je nesmierne ťažké ho dosiahnuť, lebo aj keď sa pomaly odpútava od tela, nachádza sa ešte celý vo svojej hlave. Snaha uniknúť zo svojich „apórií“, bezvýchodiskových situácií je v knihe kľúčovým momentom, ako aj zúfalé úsilie vytrhnúť sa zúrivo pracujúcej mysli a jej neúnavným procesom. Fungovanie jeho mysle je majstrovsky zachytené v nekonečných a často nelogických reťazcoch rozprávačových asociácií, ako aj pri prechodoch od príbehov k rozprávaniu o sebe a je únavné pre rozprávača aj pre čitateľa. Malone interferuje do svojho rozprávania o chlapcovi Sapovi, ktorý sa neskôr zmení na Macmana a komentuje ho. Macmana predstavuje ako neveľmi šťastného, pasívneho a nedvižného muža, ktorý sa ocitne sám v izbe v útulku pre slabomyseľných, čím nám jeho osud pripomína Malona. Rozprávania o nich sa neustále striedajú a záver knihy patrí rozprávaniu o Macmanovi, ktoré však vychádza z úst umierajúceho Malona, a tak ho tvoria iba útržky viet. Malonov postoj k životu je ambivalentný: „Pokúšal som sa žiť, a pritom som ani nevedel, o čo sa pokúšam. Nakoniec, možno som aj žil, a ani o tom neviem. Tak rozmýšľam, že prečo o tomto všetkom vlastne rozprávam. Aha, áno, lebo neviem, čo si počať.“ Malonovo rozprávanie môže byť teda akýmsi útekom pred ťažko zvládnuteľným životom. Napriek tomu sa mu veľmi nedarí odísť do sféry nevedomia. Život je nekonečný a bezcieľny proces myslenia. Asi preto sa obracia na smrť s takou nádejou. Avšak aj tu má jeho optimizmus svoje hranice. Prinesie mu smrť oslobodenie z nevyhutnosti neustáleho premýšľania? Vlastne všetko, čo rozprávač povie, môže byť v momente spochybnené až popreté, v mnohých pasážach dominujú slová „vlastne nie, neviem, čo som to vlastne chcel?“ a svedčia o jeho zmätenosti.

Malone umiera je kniha náročná na vnímanie – obsah a forma v tomto smere za sebou v ničom nezaostávajú. Interpretačne je ťažko vyčerpateľná, a tak nie je jednoduché vyvodiť z nej mnohé závery, aj keby sme chceli Beckettovej požiadavke spomínanej na začiatku nevyhovieť. Charakter diela určite naplní očakávania, ktoré má človek v súvislosti s menom jej autora ako predstaviteľa antirománu a absurdnej drámy. Či ich naplní, prípadne aj prekoná v oblasti umeleckého cítenia a filozofickej orientácie, to závisí od každého čitateľa. V každom prípade je slovenský knižný trh obohatený o majstrovské dielo.

Zuzana Hašková