Preklad Zuzana Stankovitsová /
Vydavatelstvo Slovart
Autorom najlepšieho
románu roka 2013 je
medzinárodne uzná-
vaný prozaik a textár
s prívlastkom „najori-
ginálnejší islandský
autor“. Podobnými
superlatívmi sršiace
anotácie a recenzné
posudky sľubujú po-
zoruhodné čítanie.
Rôznorodosť čitateľ-
ských reakcií v diskusných fórach zas naznačuje
kvalitný interpretačný dialóg a zrejme aj miesto
pre dotvorenie textu. Nádej v prítomnosť prvkov
severskej mystiky, hlboko ukotvenej v miestnom
folklóre, vzbudzuje krajina pôvodu autora. Kto
však pozná umelecký pseudonym Sjón, známy
predovšetkým z textov pre speváčku Björk, tuší
ochutnávku surrealistickej poetiky. A správne.
V próze Máni Steinn alebo Chlapec, ktorý
nebol sa nezúčastnenosť protagonistu, jeho
(ne)bytie v časopriestore, čitateľa bytostne dotkne.
Oxymoron v titule prózy je toho predzvesťou.
Začiatok dvadsiateho storočia je pre Island
dôležitým spoločensko-politickým míľnikom.
Krajina sa pripravuje na vyhlásenie nezávislos-
ti od Dánska, no v stredobode Mániho záujmu
stoja dve kiná, ktoré v Reykjavíku premietajú
denne, v nedeľu dokonca trikrát. Nemé fi lmy sú
pre šestnásťročného chlapca, lebo inak ho v texte
rozprávač ani nenazve, centrom bytia. Radšej sa
zriekne fajčenia cigariet a aby mohol navštevovať
kino, privyrába si prostitúciou s mužmi. Viac sa
o islandskom chlapcovi, žijúcom od šiestich rokov
v podkroví domu u starenky, samozvanej pratety,
až do poslednej kapitoly nedozvieme. Vlastne to
ani nepotrebujeme. Máni Steinn je sirotou, outsi-
derom a pre spoločnosť bezvýznamným pešiakom
islandských dejín, v nich je tak Chlapec, ktorý
nebol dokonalým sprievodcom – neosobným a ne-
zúčastneným pozorovateľom. „Čas si krátil analy-
zovaním ľudského života s jasnozrivosťou, ktorú
nadobudol zhliadnutím viac než päťsto fi lmov,
v ktorých každý pohľad, každý pohyb, každý výraz
tváre a každá poloha tela v sebe nesú význam
a náznaky vnútorného stavu postáv a ich úmyslov,
dobrých aj zlých. Veru, správanie ľudského tvora
bolo preňho ako otvorená kniha“ (s. 23).
Pred chlapcovými očami permanentne pre-
bieha fi lm, nielen na plátne, ale aj mimo neho,
sediac na chodníku alebo aj pri intímnych chví-
ľach, ktoré sa in medias res vkradnú do Mániho
životnej rutiny – v tom čase neprípustnej, vyso-
ko amorálnej a v očiach konvenčnej spoločnosti
nejestvujúcej. V okamihu, keď Chlapec, ktorý
nebol nezúčastnene zdvihne zo zeme peniaze
zarobené prostitúciou a zrakom odprevadí ešte
rázporok si zapínajúceho galána, slastne privonia
k červenej šatke od dievčaťa – a čitateľovi musí
byť jasné, že táto próza nebude ľahkým čítaním,
ale vyžiada si istú dávku námahy, interpretač-
nej skúsenosti a citlivosti na opakujúce sa (leit)
motívy. Jedným z nich je napríklad čierna farba
– farba kombinézy i krídel motýľa v chlapcovej
hrudi. Chlapec Máni Steinn nepozorovane pre-
žíva vo svete mužských náručí, nárokujúc si iba
na rýchlu slasť a zopár drobných do kina. V tieni
fi lmového plátna sa už totiž dotýka iba seba sa-
mého, necháva prelínať skutočnosť s fi lmovou
realitou až natoľko, že si ju sprítomní v postave
osemnásťročnej Sóly Gudb, emancipovanej diev-
činy podobajúcej sa slávnej herečke (predlohou
je reálna postava). Dievčiny v čiernej kombinéze
s červenou šatkou pre chlapca.
So šatkou vo vrecku je precízny pozorovateľ
obyvateľstva aj tichým poslucháčom pouličných
rozhovorov a vďačne si vypočuje aj starenkino
čítanie novinových správ s predzvesťou dvoch
nešťastí. Prvým je výbuch sopky Katla. To druhé
otrasie spoločnosťou oveľa viac. Prepuknutie
epidémie španielskej chrípky mení ráz mesta,
„Reykjavík na seba po prvý raz vzal podobu, kto-
rá odzrkadľovala jeho vnútorné rozpoloženie“,
ale i neskoršie postavenie chlapca. Realistickú
naráciu vystriedajú surrealistické pasáže Máni-
ho halucinácií a pozorného čitateľa po prvýkrát
detailnejšie prevedú chlapcovým vnútorným sve-
tom, oscilujúc na hranici snového a reálneho,
miešajúc minulosť s budúcnosťou a do motívov
ukrývanými neurčitými víziami. Chlapcov boj
o život sa stáva, paradoxne, najväčším čitateľ-
ským zážitkom, priam surrealistickou katarziou.
Uzdravenie znamená precitnutie a nečakaný
obrat – Máni Steinn sa na deväť dní stáva aktív-
nym účastníkom diania, spoločníkom Sóly Gudb,
rozvážajúcej lekárov ku chorým. Na prvý pohľad
začlenenie sa do spoločnosti je len opakom toho,
čo by si chlapec žiadal: epidémia pretrhla všetky
jeho styky, kiná sú zatvorené a jediným dotykom
ľudskosti sa stáva šatka vo vrecku, a to aj napriek
tomu, že chlapec je vyše týždňa mĺkvym spolu-
jazdcom majiteľky tejto šatky.
Islandský autor Sjón nám ponúka „dokumen-
tárny“ fi lm v štylisticky vycibrenom, hutnom
texte, doplnenom niekoľkými čiernobielymi
fotografi ami. Obraz je trošku nejasný. Akoby
cez sklo pohára. Takto sa totiž pozeral na svoju
matku Máni Steinn, keď malým otvorom v dve-
rách podávali jedlo v špitáli. Takto nejasne, cez
závoj, sa pozerala na svoje dieťa matka. Ale to sa
dozvieme až na konci. Až potom, ako Chlapca,
ktorý nebol prichytia na oslavách nezávislosti
s matrózom a vyhostia ho za nevhodnú formu
lásky z krajiny. Veď v podstate nikdy ani nebol,
tak prečo by mal sám rozhodovať o svojom bytí?
Próza islandského autora je kvalitným tex-
tom po obsahovej i štylistickej stránke, textom,
v ktorom žiadne slovo nie je navyše. Dá sa čítať
vo viacerých rovinách, čo možno pokladať za roz-
právačskú zdatnosť autora. I prvoplánové kĺza-
nie sa po obsahovej línii dokáže priniesť zážitok
z atypického „vyrozprávania“ pasáže islandských
dejín, dejín fi lmu i homosexuality. No precízna
kompozícia a hra s motívmi a prvkami surrealiz-
mu na pozadí niekoľkotýždňových udalostí v roku
1918 ponúkajú literárne zdatnejším čitateľom
široký priestor na zaujímavý dialóg s autorom
a stále nové interpretačné čítanie.
