Vyhľadávanie
Približovanie a vzďaľovanie skutočnosti
Daniel Grúň: Manuál, Bratislava, Ars Poetica 2009
Meno Daniela Grúňa (1977) sa v súvislosti s poéziou dosiaľ spájalo len sporadicky. Zopár básní publikoval v mesačníku Romboid, ktorými už vtedy dokázal zaujať. Jeho tvorivé aktivity sa spájajú predovšetkým s výtvarnou publicistikou, organizovaním výstav a spoluprácou so skupinou XYZ. Je dobré, že autor sa neuspokojil len s časopiseckým prezentáciou a rozhodol sa pre knižné vystúpenie.
Básnický debut s jednoduchým názvom Manuál má rozhodne čo ponúknuť. Grúňov básnický program vychádza z autentickej priamočiarosti bez začiatočníckej váhavosti a špekulatívnosti. Napokon autor je vo veku, ktorý ho predurčuje k zrelej výpovedi. Má svoju cestu či skôr sústavu ciest, dokáže sa v nich spoľahlivo orientovať a vynášať hodnoverné správy, ktoré môžu pritiahnuť čitateľskú pozornosť. Grúň je zanieteným pozorovateľom detailu: „Stláčať spúšť, znova a znova vyberať / z priestoru malé plôšky, tiché a vášnivé“. Objavuje sa tu „natrhnutý plagát“, „ohryzok jablka“, „dohasínajúci špak“, „depilovaný lesk“, jeho vnímanie miestami prerastá až do mikroskopického rozmeru. Vo svojom skúmaní je dôkladný a precízny, verí svojej zmyslovej skúsenosti a približuje sa k tomu, čo „má hrany“. Svoje pozorovacie exkurzie ohraničuje krátkou časovou jednotkou (úvodný cyklus básní Sedem sekúnd). S chladnou hlavou a presnou matematickou rečou pomenúva javy a predmety. Vzťah lyrického subjektu k okoliu prebieha so zreteľom na trvácnosť, ale aj pominuteľnosť. Sústredene sa nechá viesť vlastným poznaním bez sprostredkovanej skúsenosti. Zaujíma ho aj umiestnenie detailu v priestore a v architektonickej rovine. Nezaprie v sebe výtvarné videnie, zmysel pre kompozičný cit a vnútornú jednotu. Priťahujú ho vzťahy a pohyby v kontexte priestoru, ich organizovanosť a živelnosť. Dokáže s týmito atribútmi náležite experimentovať a vníma ich optikou prirodzeného plynutia. Nezanedbateľný aspekt tvorí Grúňov záujem o premeny v krajine s aktuálnym dopadom na človeka. V každom prípade mu ide o zachytenie unikajúceho zážitku, o jeho fotografické zvečnenie, nie však v zmysle lacnej momentky, ale dobového dokumentu. Sympatická je jeho pocitová konfrontácia s vytýčeným rozhraním: „a cez plot hľadíš do ulice / ako do iného sveta“. Táto dimenzia výrazne obohacuje napätie a „dejovosť“ výpovede. Záver je akoby oslobodzujúci, ale otvorený. Presvedčivo pôsobí aj úspornosťou výrazu a básnická skratka. Ako napríklad báseň Cukrový pamätník: „monument z kociek cukru / prepadlisko ideí / v rozliatej šálke kávy“.
Grúňov autorský prístup pramení zo zvedavosti a neutíchajúcej túžby „prenikať pod kôru plodu“. Jeho „objavy“ nechcú a v súčasnej dostupnosti informácií ani nemôžu byť prevratné a šokujúco odhaľujúce. Určujúci je jeho vzťah k meniacim sa hodnotám, jeho stanovisko k platným zákonitostiam. Čitateľ u Grúňa vie, na čom je, hrá s ním poctivú partiu bez prázdneho pózovania. Svoje tajomstvá si v určitých bodoch zachováva, aj keď nie sú jeho prioritou, vyznáva predovšetkým systém transparentnosti. Básnické napredovanie Daniela Grúňa zostáva nádejné. Už teraz má našliapnuté na solídny tvorivý výkon.
Miroslav Brück
