Mapa mojich snov - Reif Larsen

Bratislava, Ikar 2010.
Preklad Mária Galádová.
Ilustrácie Reif Larsen

Meno spisovateľa som nepoznal a názov mi pripadal gýčový. Na dôvažok ma dosť odpudil aj citát Stephena Kinga vzadu na obale: „Táto kniha je poklad.“ Prečo som si ju vlastne vybral? Nebol v tom žiadny racionálny dôvod podobne ako vo väčšine nášho rozhodovania, skôr nadšenie z jej inakosti. Zo šíku nudných obdĺžnikových formátov, v ktorých k nám beletria zväčša prichádza, sa zrazu vynoril takmer štvorec. Tristoosemdesiat stranový štvorec s mohutným chrbtom s malými, divnými kresbami...

Mapa mojich snov (www.tsspivet.com) je debutom umelca (okrem písania sa venuje filmu) žijúceho v Brooklyne, ktorý vyvolal medzi tamojšími vydavateľmi značný záujem – nakoniec vyšiel vo vydavateľstve Penguin. Netradične veľkorysý formát funkčne odzrkadľuje obsah: klasický text je totiž sprevádzaný množstvom marginálií, kresbami, náčrtmi, mapami, tabuľkami a doplňujúcimi textami. Sú dielom hlavnej postavy i rozprávača, dvanásťročného chlapca T. S. Spiveta, kartografického génia a geniálne detailného ilustrátora, ktorý ich súhrnne nazýva mapami a pridáva takúto múdrosť: „neexistuje mapa, ktorá by zachytila všetko presne, a pravda s krásou sa nikdy nesnúbia nadlho.“ Stĺpce textu marginálie nielen ozvláštňujú, ale pridávajú im autenticitu, empatickú blízkosť k Spivetovi, znázorňujú to, o čom čítame. Pridávajú knihe hravý rozmer tým, že prijímateľ mentálne prepína medzi vnímaním písma a obrázkov. Tie dokonca niekedy zasahujú priamo text, prelínajú sa, čím sa reliéf celého nášho vnímania dosycuje a stáva plastickejší.

Spivetov mladší brat Layton si v stodole strelí do hlavy. Táto udalosť je rozprávačsky dostatočne nosná, šokujúca, tvorí problémovú emotívnu os knihy a pokiaľ ide o pohnútky konania zainteresovaných postáv, aj centrálna. Autor tragédiu najprv naniesol ako fakt, neskôr sa dozvedáme podrobnosti, z ktorých vyplynie, že vtedy v stodole bol s Laytonom aj Spivet a...

Rodina Spivetovcov žije v horách, na ranči Medený vŕšok v Montane. Matka je čudácka vedkyňa, koleopterologička, ktorá väčšinu svojho aktívneho života zasvätila bezvýslednému hľadaniu záhadného poddruhu mäsožravého svižníka. Otec je typický rančer, drsný kovboj, hospodár s neuhladeným správaním, ktorý miluje westerny. Mali tri deti: Gracie, nášho rozprávača a Laytona. My vstupujeme do diania v auguste, vo februári Layton zomrel, bolesť je čerstvá, ale priamo sa k nej nikto nevyjadrí, vyplýva zo správania rodiny. Teraz Layton spolu so staršou sestrou Gracie šúpu na verande kukuricu. Túto činnosť autor obratne využije ako zdroj vtipného konverzačného nedorozumenia o niekoľko strán ďalej, keď Spivetovi telefonuje pán Jibsen zo Smithsonovho múzea vo Washingtone a domnieva sa, že Gracie je jeho manželka, na čo mu Spivet povie, že práve šúpali.

Osmóza, glandulárny, entropia, konektivita, lokomócia, obsednatnokompulzívna atď. Keď píšete tieto slová do počítača, pravdepodobne vám ich všetky podčiarkne ako neznáme, pritom sú to bežní zástupcovia slovnej zásoby malého Spiveta – štylisticky sú to podarené protiklady k detskému vnímaniu sveta. Spivet je bádateľ, empirik, ktorý sa na ranč nehodí, Layton však bol pravý opak a s otcom, takpovediac, harmonizovali. Pán Jibsen zo Smithsonovho múzea Spivetovi telefonicky oznámi, že získava a má si prísť prevziať prestížnu Bairdovu cenu za popularizáciu vedy – vybrali ho na základe jeho úžasne názorného nákresu Bystrušky. Jibsen očakáva príchod dospelého doktora, no Spivet by na Bairdovu cenu nekandidoval, nebyť vedomého klamania o svojom veku, darmo, pravda s krásou sa nikdy nesnúbia nadlho.

Po úmrtí Laytona citovo zdevastovaná, vyprázdnená rodina, domicil na východe USA a vedecká cena na západe USA (3984 km), otec uzavretý do seba, matka, ktorú nikto nikdy nedocenil, Gracie, ktorá túži vypadnúť a stať sa herečkou... Čo s tým? Spivet bez rozlúčky nasadá na nákladný vlak smerujúci na západ.

Román nie je pre deti, hoci vek Spiveta by ho k tomu mal predurčovať. Autor, tak ako sa to už neraz v románoch stalo, siahol k svojhlavému typu človiečika, ktorý má z vlastného uhlu pohľadu posolstvo pre dospelých. Typologicky je mudrlant a čudák vhodná a sympatická literárna kombinácia: neskúsenosť pretkaná vedomosťami ponúka vhodný materiál pre originalitu a sugesciu. Larsenovi sa to podarilo využiť, hoci principiálne nejde o žiadnu novinku. Rovnako ako cestovanie, ktoré patrí k univerzálnym námetom a tu napĺňa podstatnú časť deja. Opísať cestovanie, vzhľadom na už existujúce množstvo opisov cestovania a vyjadrovacie možnosti prózy, patrí k tvrdým orieškom. Tu autor do cestovania naprieč USA paralelne vsadil Spivetove čítanie poznámkového zošita ukradnutého pred odchodom mame. Zachytáva príbeh z minulosti rodiny a dotýka sa problému žien v exaktných vedách. Časovo tak vďaka tomuto šikovnému ťahu cestujeme obojsmerne: do minulosti, k Spivetovým predkom a do budúcnosti, k Spivetovmu oceneniu a jeho slávnostnému prejavu. A navyše, či práve, sa tu znovu potvrdila funkčnosť textovo-obrazovej koncepcie, keďže textom o cestovaní meandrujú, ako inak, mapy. Ako absolútny bonbónik v motíve cestovania možno hodnotiť pasáže o červej/priestorovo-časovej diere!

Rozsiahle románové rozprávanie zahŕňa množstvo epizód a viacero významových línií. Epizódy zachytávajú Spivetove pozorovania a analýzy, pozoruhodná je napríklad tá o písmene M v názve McDonald. Kompozične výborne zapôsobí brutálna epizóda v Chicagu, kde Spiveta nožom napadne úchylný kazateľ. Chvíľami ho prenikne spokojnosť, pretože svojou smrťou vyváži smrť brata. Pokiaľ ide o významové línie, jedna dôležitá sa viaže k Platónovej jaskyni, kde vidíme len tiene skutočnosti – táto línia sa ozrejmí až v samom závere vo washingtonskom Capitole, po slede niekoľkých dynamických dejových rozuzlení, kde sa má Spivet už ako nositeľ Bairdovej ceny a mediálne známa osobnosť stretnúť s prezidentom USA.

Presvedčivosť knihy pramení v postave Spiveta, vyplýva z tematických napätí medzi dospelosťou a detstvom, vedeckým poznaním a citom, kariérou a rodinou, ctižiadosťou a úprimnosťou. V angličtine má názov Selected Works of T. S. Spivet, v češtine vyšla ako Mapa mých světů, v poľštine ako Svet podľa T. S. Spiveta. Slovenský názov kopíruje nemeckú verziu, ktorá do názvu dosadila slovo sen – to súvisí so spomenutým podobenstvom o Platónovej jaskyni a zasahuje hlbšie a výstižnejšie do diela ako názvy v češtine a poľštine. Takže ak mi na začiatku pripadal gýčový, potom to bola len nevedomosť prvého pohľadu na vec a neznalosť komplikácií pri priamom preklade „Vybrané diela T. S. Spiveta“, ktorý sa javí ako úplne nevhodný.

Kniha pôsobí veľmi dojemne až vrúcne – rozpráva o vyrovnávaní sa s obrovskou bolesťou a s ešte väčšími výčitkami, ale nie cez náreky a priteplené frázy. Rozpráva o túžbe po prijatí, o dôležitosti obyčajných rodinných vzťahov, ktorých obyčajnosť sa premieňa na zázrak zoči-voči spoločnosti zameranej na slávu, výkon a úspech. Kniha je čitateľsky ústretová, nie je zložitá, no nepodlizuje sa, nechce vytĺkať na emóciách. Má v sebe čosi múdre i humorné, zdravé a vzácne, pôsobivé pre mládež aj pre dôchodcu. Čosi, čo vždy zostane čosi – ako niečo naviac, ako niečo permanentne tušené, ale nikdy nie dopovedané. Je to jedna z toho výnimočného druhu kníh, ktorej sa chcete okamžite po prečítaní zbaviť, lebo cítite jej trvalosť v sebe a chcete, aby to zažil aj niekto blízko vás.