Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2011
Preklad Elena Krššáková
Román Mapa a územie získal nielen prestížnu Goncourtovu cenu, ale tiežuznanie kritiky a čitateľov. Čo stojí za týmto úspechom, alebo inak povedané, čo z tohto ro mánu robí literárnu udalosť v pravom zmysle slova?
Existuje niekoľko možných odpovedí. Jedna z nich spočíva v samej téme románu, v pokuse zachytiť súčasnosť z pohľadu umenia. Hneď prvá scéna je opisom budúceho obrazu s titulom Jeff Koons a Damien Hirst sa delia o obchod s umením, ktorý túto intenciu explicitne naznačuje. Na jednej strane gýč, na strane druhej smrť – tvoria akoby mantinely v medziach, ktorých dnes osciluje umelecká produkcia. Nie náhodou hlavná postava, výtvarník Jed Martin, tento obraz nikdy nedokončí. Napriek tomu ho môžeme považovať za kľúčový. Protagonista knihy a jej autor, ktorý v druhej časti románu do textu vstupuje nielen svojím vlastným menom, ale aj dielom, ako autor Platformy alebo Elementárnych častíc, vedú akýsi permanentný vnútorný dialóg o možnostiach umeleckej tvorby vôbec: „Písať román je nemožné pre tie isté dôvody, pre ktoré je nemožné žiť: pre celú tú ťarchu, ktorá sa na človeka ustavične valí, povedal mu deň predtým Houellebecq.“ Samozrejme, téma umeleckej tvorby nie je jediným námetom knihy, je skôr uhlom pohľadu alebo určitou metódou vnímania okolitého sveta.
Príbeh umeleckého a finančného úspechu Jeda Martina, jeho vzťah k umierajúcemu otcovi, letmá a napriek tomu hlboká známosť s Houellebecqom či vzťah k milenke Oľge, tvoria prvú dejovú líniu románu. Tá druhá sa objavuje v tretej časti knihy, keď autora Elementárnych častíc nájdu beštiálne zavraždeného. Policajné vyšetrovanie so sebou prináša nové charaktery vyšetrovateľov, ale aj nový štýl textu a čitateľ má pocit, že začal čítať celkom inú knihu. Aj do tohto vyšetrovania neskôr zasiahne postava Jeda Martina, ktorý pri obhliadke miesta činu zistí, že zmizol jeho obraz Michel Houellebecq, spisovateľ. Posledná časť románu, Epilóg, je zas akýmsi opisom budúcnosti, vzdialenej od našich čias niekoľko desiatok rokov.
Román je aj napriek týmto presahom kompaktný. Miestami až kruto priamočiary, inokedy akoby naoko sledoval stopy trileru či detektívneho žánru a nechýbajú ani náznaky autobiografie a sci-fi. Aj napriek žánrovým a intertextuálnym presahom ide o text hlboký a poctivo napísaný. Byť umelcom totiž znamená usilovať sa zachytiť práve tie tajomné a nepredvídateľné posolstvá, ktoré „sa nám natískajú tak naliehavo, tak kategoricky, že ich v nijakom prípade nesmieme prepočuť, pokiaľ nechceme prísť o všetku svoju vnútornú poctivosť a sebaúctu.“ Pravdou je, že rozohrať a vôbec doviesť do konca takúto hru môže len naozaj výnimočný autor. Kontroverzný Michel Houellebecq, často pretriasaný v médiách, jednoznačne potvrdil to, čo väčšina jeho čitateľov vedela už dávno, že takýmto autorom nepochybne je.
