Novela Maratón Juana Zabalu Dušana Šimka je malým príbehom o veľkom Košickom maratóne – udalosti, ktorá sa zapísala do športového povedomia; a takisto o ľuďoch, ktorí si pamätajú „staré dobré časy“. Šimkov „urozprávaný“ rozprávač nás ani chvíľku nešetrí pri vyratúvaní rôznych drobností, ktoré viac alebo menej súviseli so samotným maratónom, jeho organizátormi alebo ich blízkymi. Vedie nás cestičkami mesta až do domov Košičanov, do salónov k ich rozhovorom, do lesíka k ich utajovaným radovánkam či na krstiny, na ktorých (viacmenej) hlavná postava Lojzi báči nemôže vystáť svoju mladú nevestu.
S Lojzim sa stretneme už v úvode, ako na svojom pozemočku hľadá prameň vody. Potom sa dozvieme čosi o ňom samotnom, o jeho otcovi Kornélovi a o ľuďoch, ktorí sa rozhodli usporiadať v Košiciach maratón, aby mestu priniesli slávu a pritiahli doň svet. Rozprávanie nie je lineárne, podobne ako trať maratónu: všetky odbočky pekne dokresľujú atmosféru, so sviežim humorom predstavujú jednu postavičku po druhej, druhú po tretej, aby sa potom mohli opäť vrátiť k prvej, a tak stále dokola, dozvedáme sa presne tie informácie, ktoré by si medzi sebou mohli podávať aj ľudia z mestečka. Nejde o zdĺhavé genealógie, ale o vtipné detaily, z ktorých sa vyskladá svet Šimkovej novely, kľukatá trať jeho vlastného rozprávania.
Aj taká veľkolepá udalosť, akou bol prvý ročník maratónu, sa v rozprávačovom podaní premení na záznam osobných výhier a sklamaní obyvateľov Košíc. Takýmto spôsobom je vykreslený aj slávny maratón, ktorý vyhral legendárny Juan Carlos Zabala – drobný Argentínčan prekonáva rekordy, beží tak rýchlo, že obyvatelia Košíc si ani nevšimnú, že vbehne do mesta, a dokonca mu ani nestihnú včas odomknúť bránu na ihrisku, kde majú preteky finišovať. Aby sa maratónec dostal dnu, jednoducho prelezie plot.
Postavy, hoci sa o nich nedozvieme mnoho, pôsobia plasticky a živo, uveríme im každé slovko a každý pohyb. Rovnako živý je aj jazyk novely, čitateľ si od začiatku do konca užíva plynutie rozprávania – to je milé a úsmevné, zároveň v ňom badať pekný rozprávačský odstup. Radosti sú podané radostne, malá osobná tragédia láskavo a úsmevne, väčšie tragédie sú eufemizované smutnosmiešnym opisom situácie… Takže obrázok, do ktorého sa všetky príbehy zlievajú, pôsobí celistvo a vyrovnane.
Novela zaujme všetkých čitateľov, ktorí sa nebránia príjemnej nostalgii a ocenia naozaj zdatného rozprávača.