Vyhľadávanie
Petra Nagyová: Margaréta biela
Bratislava: Slovart, 2019
Margaréta biela autorky Petry Nagyovej je príbehom pani Heleny Weinwurmovej, ktorá prežila holokaust a viaceré koncentračné tábory. Kniha z vydavateľstva Slovart síce vyšla na sklonku roka 2019, ale jej posolstvo je prítomné stále. Najmä v čase korony.
,,Necítim nenávisť. Každý si nesieme vo svojom príbehu to svoje. Najväčšmi je mi ľúto, keď deti trpia za zlo, ktorého sa dopustili ich rodičia,“ píše sa v prológu, ktorý je vlastne rozprávaním pani Heleny Weinwurmovej o trpkých chvíľach prežitých v koncentračnom tábore Osvienčim počas druhej svetovej vojny.
,,Rozhodla som sa hovoriť o tom, čo som prežila, hoci moje spomienky sú veľmi bolestivé. Sú medzi nami aj takí, ktorí ich v sebe navždy zavreli, lebo o nich nemali silu rozprávať,“ pokračuje pani Helena. Jej príbeh je absolútne ľudským, autentickým svedectvom človeka o všetkých zverstvách, obludnostiach, nechutných detailoch zo života zajatcov v koncentračných táboroch, o malých zrnkách nádeje a silnej túžbe prežiť.
Pani Helena život v táboroch smrti zázračne zvládla. Trpké spomienky a silná bolesť jej však ostali navždy. Aj počas rokov po vojne, keď si založila vlastnú rodinu, porodila a stala sa matkou dvoch synov, zvykla plakať niekoľko hodín. Do knihy tak vstupujú výpovede dvoch synov pani Heleny Weinwurmovej, Petra a Pavla.
,,Jej život sprevádzali nekonečné emócie. Mávala obdobia, keď plakávala veľmi dlho. Niekedy aj tri hodiny v kuse. Celé telo sa jej pritom triaslo. Keď jej bolo najhoršie, veľakrát sa zavrela sama do izby. Išiel z nej ten najsrdcervúcejší plač, aký som kedy počul,“ hovorí najmladší syn Pavol.
Spomienky pani Heleny z ťažkých vojnových časov a rokov po nich sú v knihe popretkávané pohľadom Petra a Pavla. Kniha ma preto charakter dokumentárneho filmu. Všetci spoločne, obrazne povedané, prekračujú vojnové udalosti a prechádzajú aj ďalšími kľúčovými momentmi v histórii Slovenska; vpádom okupačných vojsk v roku 1968, udalosťami až do roku 1986, kedy sa bratia rozhodnú odísť za ich starším nevlastným bratom Jozefom do Kanady. To sa im cez bývalú Juhosláviu a tábor pre emigrantov, kde stretnú Rumunov či Poliakov, podarí. S mamou ani po emigrácii kontakt nestratia. Píšu si listy. O tri roky neskôr, keď padá železná opona, sa môžu konečne stretnúť. Pani Helena trávi v Kanade súvisle niekoľko mesiacov. Túži sa však vrátiť na Slovensko. Má tu svoj život, svoje kamarátky.
Autorka Petra Nagyová ako rozprávač do deja vstupuje až v závere knihy, po smrti pani Heleny Weinwurmovej. Prichádza do penziónu, na miesto, kde sa rozprávali naposledy. Spomína na spoločne strávené chvíle.
Texty v knihe majú jednoduchý jazyk, ľahko sa čítajú. Publikácia sa tak dá zhltnúť za jeden deň. Za chybičku „štylistickej krásy“ považujem šesťkrát opakujúcu sa spojku „ktorý“ v prvých ôsmich vetách prológu. Takúto chybu by editor mohol vychytať.
Celé jadro textu je bez obrazovej prílohy. Vizuálna stránka a fotografie šťastnej rodiny Weinwurmových vkusne lemujú len vnútorné stránky prebalu knihy spolu s reprodukciou listov pani Heleny svojim deťom. V úvode sú to citáty o tom, čo je v živote človeka najdôležitejšie. V závere knihy desatoro o tom, čo je láska, s venovaním pre vnučku Milotku.
Margaréta biela je návodom na prežitie v ťažkých časoch, keď je dôležité vedieť sa uskromniť, takisto ako je nevyhnutné mať okolo seba blízkych, rodinu, priateľov a vzájomne si pomáhať.
