Recenzia
Michaela Geisbacherová
02.01.2007

Mária Terézia. Medzi trónom a láskou - Gabriele M. Cristenová - Príbehy histórie z Ikaru

Príbehy histórie z Ikaru

Príbehy histórie z Ikaru

Gabriele M. Cristenová: Mária Terézia. Medzi trónom a láskou

Bratislava, Ikar 2006

Preklad Elena Linzbothová

  Vydavateľstvo Ikar pokračuje v sérii kníh venovaných dynastii Habsburgovcov. Po tituloch Dcéry Márie Terézie, Habsburské ženy na cudzích trónoch, Veľkí panovníci habsburského rodu a Synovia Márie Terézie z pera Friedricha Weissensteinera vydáva román venovaný životu samotnej cisárovnej.

  V životopisnom profile spoznávame Máriu Teréziu predovšetkým ako milujúcu manželku Františka Štefana Lotrinského. Ten do jej života po prvý raz vstúpil ako pätnásťročný dedičný princ Lotrinský, ktorého vychovávali vo Viedni, aby sa oženil s dedičkou trónu. Mária Terézia sa do neho už ako dievčatko zaľúbila a po trinástich rokoch mohla konečne povedať svoje „áno“. Mala šťastie, pretože manželstvá na panovníckych dvoroch vtedajšej Európy sa neuzatvárali z lásky, ale z mocensko-strategických.

  Jej láska nevyprchala ani po 29 rokoch manželstva. Aký rozhodujúci význam mal pre ňu tento vzťah, dokazuje aj zápis, ktorý sa našiel v jej pozostalosti: „Nebesia vymerali nášmu šťastiu priveľmi málo času... Mon vieux, než si ma musel toho strašného 18. augusta o pol desiatej večer opustiť, žil si 56 rokov, osem mesiacov a desať dní. Dýchal si 680 mesiacov, 2958 týždňov, 20 778 dní, 496 992 hodín. Z toho 29 rokov, šesť mesiacov a šesť dní sme mohli prežiť v naplnenom manželstve. Poznačili ma navždy. Bolo to 355 mesiacov, 1 540 týždňov, 10 781 dní, 258 744 hodín. Každá ich minúta je pre mňa nekonečne drahá, lebo je to láska.“

  Dej je koncipovaný ako rozhovor Márie Terézie so svojím zosnulým manželom, ktorého oslovuje nežne „mon vieux“ (môj starký). Začína sa prológom z 2. novembra 1780, keď cisárovná, očakávajúca koniec svojej životnej púte, zostupuje na sviatok Všetkých svätých do hrobky svojho zosnulého manžela. Tu pri svojom najbližšom človeku začína rozprávať hlboko ľudský príbeh, postupne nám približuje jej život od zamilovaného dievčatka, mladej arcivojvodkyne po staršiu dámu, ktorá takmer túžobne čaká na smrť, aby ju vykúpila z utrpenia bolesti. Spomína si na prvý bozk, na obavy, či dynastické záujmy neohrozia naplnenie jej lásky, na požiadanie o ruku, na vytúžený svadobný deň a svadobnú noc.

  Mária Terézia brala svoj úrad veľmi zodpovedne a mnohokrát sa zdalo aj jej najbližšiemu okoliu, že povinnostiam panovníčky príliš podriaďuje celý svoj život. (Na trón nastúpila po smrti otca ako 23 ročná.) Sama priznáva, že si ju podmanil určitý druh túžby po moci a že sa v niektorých chvíľach nedokázala podriadiť názorom či očakávaniam svojho manžela, ktorý popri tejto dominantnej žene nevyhnutne musel zostať mužom v tieni svojej ženy, dokonca aj ako cisár. Ako sa s tým obaja vyrovnávali? Aj na to Mária Terézia spomína. A povzdychne si: „Ach, František, ako hlúpo len človek márni čas, kým ešte nepochopil, že je presne vymeraný.“ Okrem panovníckych povinností jej najviac záležalo na láske a pozornosti svojho manžela. V mladosti jedna z najpôvabnejších panovníčok si dala veľmi záležať na svojom výzore a vždy sa chcela páčiť svojmu Františkovi, ktorého milovala a ktorému bola verná až za hrob. 

  Vďaka jej rozprávaniu sme svedkami korunovácií, sledujeme súkromný život habsbursko-lotrinskej, budovanie Schönbrunu, ktorý Mária Terézia cieľavedome pripravovala pre svoju rodinu ako útulný domov na rozdiel od majestátneho Hofburgu, ktorého hrubé steny a neprehľadné chodby ju skľučovali.

  Niekdajšia malá Rezi, ako ju rodičia a manžel dôverne oslovovali, neskôr ako panovníčka Mária Terézia bola cisárovnou, arcivojvodkyňou Rakúska, kráľovnou Uhorska a Čiech. Viedla vojny, vyjednávala, vládla, obnovovala a reformovala krajinu, vrúcne a žiarlivo milovala svojho manžela, rodila a vychovávala deti. Osud túto silnú ženu nešetril, mnohokrát sa musela zmieriť so stratou najbližších, ktorých jej vyrvala zo života smrť.

  Tento pútavo napísaný román nám sprístupňuje súkromie Márie Terézie, sme účastníkmi jej spovede a rekapitulácie života. Ukazuje nám Máriu Teréziu ako múdru a citlivú ženu, ktorá plní svoje štátnické úlohy, miluje svoju rodinu, podlieha slabostiam tak ako každý človek, uvedomuje si ich a spätne hodnotí svoje kroky. Portrét Márie Terézie z pera G. M. Cristenovej čitateľ vníma ako sugestívnu výpoveď samotnej Márie Terézie a je rád, že ju spoznáva ako osobnosť, ktorá si zaslúži úctu a na ktorej životných osudoch sa možno poučiť.                                                                                                  

Michaela Geisbacherová