Marián Varga. O cestách, ktoré nevedú do Ríma

 

Peter Uličný

Marián Varga.  O cestách, ktoré nevedú do Ríma

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004

Peter Uličný – multiinštrumentálny upír slova – sa zahryzol do krku Mariánovi Vargovi. Môže to znieť brutálne – ale bez obáv, krv netečie. Zato plným prúdom tečú spomienky, postrehy, myšlienky... Z plnej hlavy klávesov Mariána Vargu. A nie sú to len slová, slová, slová... Je v nich kus našej mladosti ( – neskrývam, že toto je interpretácia mladého štyridsiatnika).

Vargove spomienky mi jednoducho čosi hovoria a nechcem presviedčať nikoho, že pri nich zažije to isté a pochopí ich podobne. Najmä pre mladších odo mňa – čiže tých väčších sopliakov – budú jeho pamäte z iného sveta. Ale možno zistia, že aj archív môže byť objavný. Ak naň naďabia, prekvapí ich novým svetom, ktorý sa medzitým stal súčasťou histórie – a to nielen stránok slovenskej populárnej hudby, ktorej avantgardnú modernosť vtedy písal a hral Marián Varga. Aj súčasťou času, keď dominoval tvorivý chaos a miesenie filozoficko-umeleckých prúdov, keď azda každý človek od kumštu mal blízko k tomu druhému už len z akejsi solidarity, vzdialenej podobnosti záujmov pri hľadaní čohosi, čo človeka presahuje a prebúdza, či iba preto, že vo svojich vreckách objavili dva rovnaké lodné lístky na Titanic.

To bol čas mladého Mariána Vargu – 60. roky minulého storočia (minulého? – katastrofa!), ale aj roky sedemdesiate (katastrofa na druhú!), keď hudba v jeho žilách chcela žiť, lebo inak nemohla, a to napriek nastaveným škrtidlám zhora. Vargove Collegium Musicum sa stalo pojmom na označenie úsilia robiť veci inak, ako ich robia ostatní. Boli to časy, keď si Karel Gott spolu s orchestrom Ladislava Štaidla v ČSSR budovali popularitu nehanebným kopírovaním všetkého hitového, čo vo svete vytvorili iní, a preto sme ich ako študenti neznášali. Radšej sme počúvali Vargu alebo „laxík“ (Radio Luxemburg), ktorého zvuk odchádzal podľa toho, ako fúkal vietor. Na druhý deň sme nevyspatí v popísaných zošitoch rekonštruovali britskú hitparádu podľa náznakov, kto čo zachytil a čomu porozumel. Malo to svoje čaro. Dostať sa k čomusi dobrému a originálnemu nebolo ľahké. Nieto ešte v atmosfére neustáleho podozrievania zo západných vplyvov tvoriť. Ale motivovalo to k tvrdohlavému výkonu.

Marián Varga bol pre nás vtedy osobnosťou, ktorá sa vyznačovala hľadaním toho, ako byť v populárnej hudbe „nepopulárny“, najmä ak by sme popularitou mysleli lacnotu. V živote, ani v muzike nešiel ľubozvučnými cestami, aké vedú do zabudnutia. Jeden z prvých, ak nie vôbec prvý na Slovensku pochopil, že hudba nemá hranice, jednoducho – neznáša ich. Klasika a bigbít nemusia mať k sebe ďaleko, ak sa tak rozhodne veľký talent. Inak – povedané Borgesom – zázrak má právo klásť podmienky. V tom čase ich bez všetkých ohľadov kládol Varga. Čosi svojské z tých čias vystihol jeden český postreh: „Marián Varga je vynikajícím varhaníkem. Je mu to lhostejné. On jen hraje. Hraje sám pro sebe. Obecenstvo mu přitom nevadí.“

Aj táto kniha dýcha čímsi podobným. Varga rozpráva, Uličný mu pritom nevadí. Napriek tomu, že autor vyznačuje trasu otázkami, pripomienkami, Marián Varga tečie akoby vlastným korytom a vymýva ho bez zábran: mladícka nespratnosť, spaľujúca hudobná vášeň, ale aj protialkoholické liečenia, rozvod a nový začiatok pri prázdnej knižnici. Ani vtedy sa nezľakol posolstva, ktoré mu zanechal Stravinskij: „Našou jedinou povinnosťou voči hudbe je vynachádzať ju.“ A vynachádzal ju v tichu samoty s nanovo zbieranými knižkami a klávesmi. Nikdy nenechal publikum na pochybách, že hudba nemá ďaleko k filozofii. Nielen o tom je táto veľká obrazovo-textová mozaika s Mariánom Vargom v hlavnej úlohe. Popri slove o hudbe je to slovo o našom včerajšku, aby mohol byť dnešok. O čase, keď sme chceli byť súčasťou veľkého moderného sveta a populárna hudba bola jedným z tých mála okien, cez ktoré sme tam dovideli.

Marian Škotka