Máriin testament / Colm Tóibín / Preklad
Igor Navrátil / Vydavateľstvo Tatran 2016
Pred pár mesiacmi
vydalo Vydavateľ-
stvo Tatran novelu
u nás neznámeho ír-
skeho prozaika Col-
ma Tóibína Máriin
testament. Ťažko
povedať, či k tomuto
edičnému rozhodnu-
tiu prispelo niekoľko
nominácií na Oscara,
ktoré mal fi lm Bro-
oklyn, nakrútený podľa rovnomenného románu
tohto autora, alebo téma, ktorá v krajine s kres-
ťanskými tradíciami a zázemím určite zarezonuje:
pohľad na ukrižovanie a smrť Ježiša Krista aj na
okolnosti, ktoré tomu predchádzali, očami jeho
matky bez zásahov a obmedzení jeho učeníkov
– šíriteľov novej viery. V každom prípade je to zo
strany vydavateľstva chvályhodný čin.
Nejde pritom o žiadnu plytkú či sentimentálnu
zlátaninu, žiadny farbotlačový obrázok Panny Má-
rie modliacej sa k Bohu so zopnutými rukami, čo si
všimla aj angloamerická kritika. Dielo nie je ťažké
ani tak pre zložitú fi lozofi ckú problematiku svojho
obsahu, ponúka skôr hlboký ponor do psychiky
protagonistky románu. Celá kniha je koncipovaná
ako vnútorný monológ Márie, len kde-tu prerušo-
vaný dialógmi s ostatnými postavami.
Na začiatku románu Mária opisuje svoju po-
kojnú existenciu na neznámom mieste, kde sa
stretáva s jednou susedkou a dvoma mužmi.
K nim si vytvorila rezervovaný, ba až podozrie-
vavý postoj. Napriek tomu im podáva a opisuje
udalosti predchádzajúce násilnej smrti – teda
poprave – svojho syna. Je zaujímavé, že nikde ne-
spomína jeho meno – Ježiš Kristus –, ani mená jej
takzvaných ochrancov, avšak z kontextu si mô-
žeme domyslieť, že pôjde zrejme o Petra a Pavla,
najdôležitejších mužov z prvých apoštolov Ježiša.
Napokon, ani nie je natoľko dôležité to, kto sú,
ako to, ako sa k Márii správajú.
Neskôr sa dozvieme, že sa nachádza v Efeze,
kam ju doviedli synovi učeníci, aby jej neublížila
alebo ju priamo nedala zabiť politická moc v jej
domovine, v Izraeli. Aspoň tak jej to vysvetľu-
jú. Ale z Máriiných slov alebo medzi riadkami
dokážeme vyčítať aj inú možnosť. Že ju sem od-
viedli prví apoštoli novovznikajúcej cirkvi, aby
nerušila a nepopierala ich verziu udalostí, ktorú
oni vyhlasujú za jedinú a záväznú. Vidno to aj
z jej nasledujúcich slov: „...vypisuje listy jeden
za druhým a používa v nich slová, o ktorých vie,
že ich neviem prečítať... Žiadala som ho, aby mi
tie slová nahlas prečítal, ale on nechce. Viem,
že písal o udalostiach, ktoré nevidel ani on, ani
ja“ (s. 11). Inde je však ešte jasnejšie, že Mária
popiera ofi ciálnu verziu novej cirkvi, a preto je
nepohodlná: „‚Ja som jeho hrob nikdy nevidela
a nemohla som mu umyť telo.‘ / ‚Bola si tam‘, na-
mietol jeho spoločník. ‚Držala si jeho telo, keď
ho zložili z kríža“ (s. 105).
Väčšinou však ostávali Máriin vzdor a rezervo-
vanosť skryté pre jej takzvaných ochrancov, ale nie
pre čitateľa. Jej postoj je jasný a zrejmý, aj keď orien-
tovaný do vlastného vnútra: „Starajú sa o mňa,
pritlmeným hlasom sa ma vypytujú a pozorujú
ma. Myslia si, že nechápem rafi novanú podstatu
ich túžob“, a o trochu ďalej vyslovuje ich priamu
a neľútostnú kritiku: „...myslia si, že neviem, čo sa
skrýva za ich otázkami, a že si nevšímam krutý tieň
podráždenosti, ktorý sa objavuje na ich tvárach
akoby zamaskovaný pod kapucňou alebo zamas-
kovaný v ich hlasoch, keď poviem niečo nerozumné
alebo pochabé, niečo, čo nás nikam neprivedie. [...]
Sú priveľmi uzavretí vo svojich rozľahlých a nená-
sytných túžbach a priveľmi otupení zvyškami hrô-
zy, ktorú sme vtedy zakúsili všetci, aby si všimli,
že si pamätám všetko“ (s. 9 – 10). Mária väčšinou
ostáva uzavretá v sebe, mlčí a pokorne prijíma svoje
podriadené postavenie voči povýšeneckým ľuďom,
ktorí ju zámerne ignorujú ako menejcennú. Ale aj
ona sa vie vzoprieť, keď jej spoločníci zasiahnu do
jej súkromnej zóny, ktorú považuje za nedotknu-
teľnú – chcú si sadnúť na stoličku jej syna. Vtedy
im pohrozí nožom. Toto sú len niektoré črty, ktoré
pomáhajú dokresliť jej charakter. Podstata románu
však tkvie v niečom inom.
Najväčším kladom, ktorý predstavuje dia-
metrálne odlišný a odvážny pohľad na udalosti
spojené s ukrižovaním Ježiša Krista (aj keď si
môžeme pripomenúť výnimočný fi lm Martina
Scorseseho Posledné pokušenie Krista) je po-
ľudštená Mária zbavená hrdinstva, čo logicky
poľudšťuje aj samotného Ježiša. Mária sa priznáva
k zbabelosti – že neostala pri poprave svojho syna
do konca, lebo sa bála o svoj život. Autorova ver-
zia spochybňuje aj známe zázraky, napríklad na
biblickej svadbe v Káne, kde mal Ježiš premeniť
vodu na víno, pretože podľa Márie: „...v celom tom
zmätku a kriku nikto nevedel čo sa stalo“ (s. 55).
Z toho zároveň vyplýva, že známy biblický prí-
beh o Ježišovom ukrižovaní sa stáva všeobecným
ľudským príbehom a doslova alegóriou ľudských
dejín. Kristus je akoby v súčasnosti zapletený
do mocenského boja rozličných frakcií a skupín
a odsúdia ho vopred bez ohľadu na výrok Piláta
či Kaifáša. Ďalšou kacírskou myšlienkou autora
je charakter jeho učeníkov, ktorí sú buď politic-
kí manipulátori (ako spoločníci v Efeze), alebo
psychicky labilní a nevyrovnaní slabosi. Mária
ich na jednom mieste doslova nazýva „stratené
existencie“ a o dôsledkoch hnutia svojho syna
hovorí: „...keď sa dvaja z vás dajú dokopy, vznikne
z toho nielen pochabosť a zvyčajná krutosť, ale aj
zúfalá potreba niečoho iného“ (s. 16). Najsilnej-
ším momentom je utrpenie Márie, ktorá stráca
svojho jediného syna preto, aby všetci ostatní
boli spasení. Ona však len zronená konštatuje:
„...teraz, keď vy vravíte, že vykúpil svet, tak ja
vám vravím, že to za to nestálo“ (s. 106).
Nebudem prezrádzať čitateľovi všetky význa-
mové a dejové momenty diela, len naznačím, že
aj keď ukrižovanie Máriinho syna netvorí záver
knihy, určite je to jeden z jeho dramatických vr-
cholov. V každom prípade je Máriin testament
román, ktorý dáva ľuďom možnosť zamyslieť sa
nad opisovanými udalosťami a vytvoriť si vlast-
ný názor nezávislý od biblicky zaznamenaných
zápiskov. Tie vytvorili samí muži v tom duchu,
aby slúžili nimi vytváranej novej cirkvi. Toto
dielo je hlboko precítené a psychologicky moti-
vované a Máriin hlas je v priebehu celej knihy
konzistentný a presvedčivý. Podpísal sa na tom
aj vynikajúci preklad Igora Navrátila, v ktorom
ma rušilo len časté používanie výrazu „konvoj“
v zmysle „karavána“, čo mi znelo veľmi technic-
ky a nehodilo sa k reáliám diela. Prebal knihy
je originálny tým, že sa vyhol lacnej ilustratív-
nosti s použitím Máriinej tváre alebo postavy.
Namiesto neho si výtvarníci grafi ckého štúdia
ALDO zvolili zahalenú ženskú postavu, z ktorej
vidno iba ruky a košík mandarínok, čo symbo-
licky vyjadruje prostotu Máriinho života.
V tejto knihe dostávame hlboké, precítené
dielo zatínajúce do živého. Dúfajme, že ho čita-
telia prijmú a nenechajú sa od čítania odradiť
dogmatickými predsudkami.
