Vyhľadávanie
Po dlhom, predlhom čakaní vyšla najnovšia kniha Andyho Weira Project Hail Mary aj v slovenčine pod názvom Posledná šanca. Poctivo som si počkal, hoci v českom jazyku (ako Spasitel) sme tu už dávno mali nielen fyzickú knihu, ale aj audioknihu. Oplatilo sa mi tak netrpezlivo čakať?
Otázka neznie, či je nová Weirova kniha dobrá. Otázka znie, čo od nej očakávate. Treba si uvedomiť, že Weira do pozornosti čitateľov dostal Marťan. Asi vám to nemusím pripomínať, ale pre istotu to urobím: Marťan je kniha, ktorá je postavená na jednoduchej premise vesmírneho stroskotanca. Stroskotanec musí využiť všetku svoju šikovnosť a inteligenciu na to, aby sa popasoval s prežitím na cudzej planéte a dostal sa domov. Je to kniha, ktorá je prešpikovaná vedeckým žargónom a jej štruktúra je pomerne... Nazveme to neexistujúca, alebo repetitívna (vyskytne sa problém – vyrieši sa problém, aby sa vzápätí vyskytol nový, a tak dookola). Je to kniha naivná; NASA je v nej dostatočne financovaná, vo svete žije hromada nadšencov vedy a na záchrane jedného amerického astronauta sa podieľa aj Čína. Lebo veda a ľudstvo a duch objaviteľov alebo také niečo. Výrazne romantické idey dosť vzdialené od reálneho sveta. A to všetko zabalené v ľahkom humoristickom štýle.
Weir sa vo svojej druhej knihe (Artemis) tejto poetike pokúsil vzdialiť a napísal typickú americkú trojaktovku určenú mainstreamovému čitateľovi. Reakcie boli rozpačité, lebo niečo z jeho nadšenia vedou, technikou a inžinierstvom do textu preniklo. Nebol to ani pes, ani mačka, ani hard scifi, ani napínavý akčný thriller. Ja som si to užil, ale nebol to ten Weir, ktorý zaujal Marťanom.
Toľko ku kontextu.
Čakať od Weira vyrazenejšiu gradáciu alebo skepsu je rovnako naivné, ako jeho texty. Zdá sa, že jeho cieľom je ísť v línii verneoviek a klasických cestopisov, ktoré sú v prvom rade oslavou ľudského ducha a vynaliezavosti. Druhým cieľom je propagácia vedy a nadšenie z nej. A až potom nasleduje príbeh.
Minimálne tak je koncipovaný Marťan aj Posledná šanca. V nej sa Weir vracia k poetike svojej prvej knihy. Ale nerecykluje, hoci sa to na prvý pohľad tak javí. Pribúdajú aj nové prvky, prípadne občas čosi nafúkne.
V Poslednej šanci už nejde o záchranu jedného kozmonauta, ale celého ľudstva. A nielen toho.
Tu sa zastavím. Na moment. Prebehnime na koniec recenzie.
Posledná šanca je zaujímavé optimistické scifi, plné vedeckých termínov a jazyka. Pre mnohých to bude náročné čítanie, skoro až nezaujímavé alebo priveľmi idealistické. Občas aj Weir zakopne. Na druhej strane jeho nadšenie pre vedu a optimizmus cítiť z každej stránky. Takisto sa mu darí vyvolávať požadované emócie, hlavne vďaka sympatickým postavám, na ktorých celá kniha stojí a padá. Čitateľ sa o ne normálne bojí, hoci vie, že asi neumrú. Totiž, na knihe je zaujímavé sledovať, ako si s danými nástrahami poradia. Vrelo ju môžem odporučiť fanúšikom klasických scifi o vesmírnych objaviteľoch. Zároveň si treba uvedomiť, že science tu má prednosť pred fiction. Pre bežného mainstreamového čitateľa to môže byť nestráviteľný oriešok.
Prečo som zhrnutie uviedol teraz? Preto, že ďalej budem mierne spoilerovať a Posledná šanca je jednou z tých kníh, ktorá je lepšia, ak o nej nič vopred neviete. Čím menej, tým lepšie.
Dobre, ideme na to:
Ťahákom tejto knihy sú, podobne ako pri Marťanovi, postavy. Konkrétne hlavná, Ryland Grace, ktorý sa ocitne v podobnej situácii ako Mark Watney; je sám uprostred nebezpečného vesmíru. Weir v podstate rozbieha ďalšiu robinzoniádu. Dokonca dodá aj svoju verziu Piatka, ale tam sa podrobnosti s dobrodružnou klasikou končia.
Piatka tu zastupuje mimozemšťan, ktorý vyzerá ako pavúk z kameňa. Grace ho aj pomenuje Rocky (Kamenný) a robí hlavnému hrdinovi väčšinu knihy spoločnosť. Polovica textu je tak zameraná nie na kľúčovú zápletku, ale na budovanie vzťahu medzi nimi. Miestami som síce škrípal zubami nad ich komunikáciou (Weir by si mal pri takomto texte naštudovať, ako funguje jazyk a čo sú to idiómy či sémantické trojuholníky), ale práve puto medzi nimi dvomi je nosným prvkom celého príbehu.
Keď sa konečne dostaneme k záchrane ľudstva, je to opäť klasický Weir, lenže teraz problémy riešia dvaja, ktorí spoločne bojujú proti nebezpečnému vesmíru. A keď je jeden z nich v nebezpečenstve, s jeho kamošom sa o neho bojíte.
Nikdy nie však príliš. Weirov humoristický štýl a naivný pohľad na svet robí z vesmíru síce nebezpečné, ale nie nepriateľské miesto. Vesmír je v podaní Weira skôr záhada, hlavolam, ktorý treba rozlúštiť. Žiadna existenciálna hrôza, futuristický pesimizmus (hoci na pozadí ho trochu cítiť). Nie. Weir buduje svet, v ktorom sa ľudstvo v čase krízy spojí, aby prekonalo každú prekážku.
Úprimne, toto je mimoriadne zastaraný pohľad, ale v súčasnom scifi taký vzácny, že pôsobí sviežo. Oproti depresívnym, cynickým či pesimistickým obrazom budúcnosti a vesmíru je Weir síce naivný, „americký” a povrchný, ale vo mne zobúdza iskru nádeje. V tomto mi naozaj pripomína Verneho. Nepotrebuje žiadneho záporáka, stavia človeka proti okolnostiam a nechá ho triumfovať. A to je svojím spôsobom nádherné. Ani som nevedel, že mi to v živote chýba, priveľmi som si zvykol na myšlienku, že sme paraziti na svojej vlastnej planéte.
Rozuzlenie románu je síce príšerne jednoduché, evokuje kultové dielo H.G. Wellsa, ale je omnoho zaslúženejšie. Takisto i vedecký žargón v texte často prekáža, ale tu zase odkážem na Verneho a scifi ako žáner propagujúci vedu. Bez toho by to nebol Weir.
Posledná šanca je teda takým testom; kto je fanúšikom Weira a kto Marťana. Môžu to byť dvaja rozdielni ľudia. A tá prvá skupina je pravdepodobne menšia.
Andy Weir: Posledná šanca
Preklad: Patrick Frank
Bratislava: Lindeni, 2022
