Vyhľadávanie
Neznámy známy služobník národa
Ľubomír Longauer, Anna Oláhová
Martin Benka – prvý dizajnér slovenského národného mýtu
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Národný umelec Martin Benka (1888 – 1971) je v povedomí našej verejnosti známy najmä ako maliar a ilustrátor. Zasvätené kruhy ho však poznajú aj ako grafika, prvého dizajnéra slovenského národného mýtu. Dvaja odborníci v tejto oblasti Ľubomír Longauer a Anna Oláhová sa podujali priblížiť tohto všestranného výtvarného tvorcu v kultúrno-politickom a aj sociálnom kontexte predovšetkým z naznačeného uhla. Publikácia prináša prehľad Benkovej tvorby (okrem maľby), citácie z umelcových zápiskov, jeho odpovede na hlasy kritikov alebo dobových neprajníkov a predovšetkým, ako sa dozvieme už zo záložky – nový pohľad na umelcov život. Zaoberá sa tiež nezriedkavým paradoxom: majster sa vyučil v Čechách, väčšinu svojho plodného života prežil v mestských sídlach (Viedeň, Praha, Martin), ale dokázal mimoriadne citlivo vnímať výnimočnosť tradičnej slovenskej ľudovej kultúry. Dielo sa pokúša neskreslene zobraziť umelca bez autocenzúry i cenzúry, ktorej Benka podliehal, pripomenúť tú časť tvorby, na ktorú sa časom zabudlo, a dať ju do súvisu s vari až notoricky známymi umelcovými prejavmi. Monografia sprevádza čitateľa celým Benkovým životom a jeho súvsťažnosťami až po umelcovu „vznešenú samotu“, ako ju charakterizoval Ján Smrek. Dočítame sa o chválach i o kritických výhradách k jeho vlastenectvu a folklorizmu, čo sa stalo aj českému Mikolášovi Alešovi, ale Karel Čapek trefne pripomenul, že nikto ho neodkáže zopakovať. To platí aj na Benku.
V skratke možno iba pripomenúť, že dielo približuje umelca ako tvorcu písma, slovenského znaku, figúr, krajín, ornamentov, značiek, plagátov, exlibrisov, známok, bankoviek, prác pre architektúru, rôznych drobností, ale aj významného podporovateľa obce sokolskej, na prekvapenie aj tvorcu čiastočne folkloristických aktov alebo na rozdiel od svojho romantického založenia surrealistických vidín, záznamov snov v obraze i slove. Je pravdepodobné, že práve služba národu, ako Benka svoju tvorbu chápal, mu nedovolila zabrúsiť hlbšie do slovenskej výtvarnej moderny. Istým prekvapením sú aj jeho návrhy huslí, ktoré si podľa vlastných náčrtov sám zhotovil. „Čitatelia a najmä odborníci ešte čakajú, či sa dočítajú ešte o tom najdôležitejšom, či ten môj výrobok vydáva aj nejaký zvuk? Ja dodávam na ich uspokojenie, že ešte nevydáva a ani neprekonáva zvuk kremoniek a stradivárok a ani hlas anjelov. Môže ich prekonať, až keď vyjde nástroj z rúk odborníkov. Môžem však čitateľov potešiť tým, že model vydáva hlas nevšedný.“ – z rukopisu Benkových Pamätí. Aj z tejto krátkej ukážky cítiť jeho zmysel pre humor, napájaný z ľudových žriediel, veď humor a žartovanie vždy pomáhalo slovenskému človeku prekonávať ťažké a brudné chvíle.
S Benkovou službou národu súvisí aj jeho asketizmus: bol odporcom alkoholu a k telu si nepripustil ani ženy, hoci ho očarúvali. Nemienil ich sňať z piedestálu krásy a vznešenosti, materskosti, svoje umenie si cenil viac ako usporiadaný rodinný život.
Vravieva sa, že službu národu zhodnotí až budúcnosť. Čas pre komplexné zhodnotenie Martina Benku uplynul, otázne zostáva iba to, ako ho prijmú dnešní súčasníci, či len prostredníctvom jeho obrazov, do ktorých sa dá dobre investovať, alebo aj prostredníctvom jeho ľudského rozmeru a širokých výtvarných záľub. Či ho väčšina materiálne založených realistov tohto dravého kapitalistického veku neodmietne ako nenapraviteľného rojka, služobníčka čohosi, čo sa mu vlastne ani riadne nepoďakovalo, respektíve ďakuje až dodatočne – trochu aj touto výnimočnou monografiou.
Ľuboš Svetoň
