Masky v hre budúcnosť
Poviedka 2000
Levice, Vydavateľstvo L. C. A. 2000
Umenie je hra. Do umenia patrí literatúra, do literatúry zborník najlepších poviedok literárnej súťaže. Autori opúšťajú priestor všedného života, aby vstúpili do tajomnej trinástej komnaty. Tam na pohovke leží Šeherezáda. Jej pery šepkajú príbehy jednotlivých tvorcov a menia tvar ich tvárí do podoby karnevalových masiek. Michal Hvorecký sa predstavuje ako ,, postmoderný romantik", subjektívny individualista s vierou v ušľachtilé ideály, umne zakomponované do napínavého príbehu o vízii sveta ovládaného médiami (poviedka Nové médium). Vladimír Janček využíva polohu postmodernej irónie, aby ukázal, že v texte nepozná veci nemožné a na svete mu nezáleží (Gürtler). Na rozdiel od Jančeka, dokonale skrytého za text, Kveta Fajčíková zámerne hranicu medzi textom a svetom zotiera (Prvá bosorka). ,,Vyhovuje mi, že medzi snom a skutočnosťou nevidím rozdiel" (s. 80), píše. Originálnym spôsobom rozohráva partiu s čitateľom Ján Mičuch v poviedke Tetka -- namiesto autorského subjektu ponúka všadeprítomné, alibistické ,, sme" rusínskej veľkorodiny. Jeho metódu obracia Radoslav Lipták: nekonkrétnosť prostredia nahrádza popisom duševných procesov hlavnej postavy, zástupcu (hypoteticky) trojhlavého autora (text Papua Nová Guinea).
Piatimi konkrétnymi príkladmi som sa pokúsil poodkryť rozmanitosť textov. Autori vonkoncom nepresviedčajú originalitou tém. Rastislav Boroš napríklad suverénne využíva motívy svojich obľúbených autorov (Rankovom inšpirované bezhlavé sliepky). Svorníkom poviedok sa stáva Autor. Príbeh vo väčšine prípadov tvorí kulisu jeho nespochybniteľnej jedinečnosti. Všetko sa opakuje, všetko sa dá sériovo vyrobiť, Ja však ostáva. Možno práve preto zborník Poviedka 2000 miestami pôsobí nie ako prehliadka príbehov, ale ľudí. Jemná Makovská, obscénny Mažári, neistý Kopcsay, či živočíšne priamy Birčák vtláčajú textu svoju pečať natoľko, že čitateľ len veľmi ťažko dokáže abstrahovať a vnímať príbehy ako hru umenia. Všetko je kruto opravdivé, dýchajúce atmosférou doby alebo módy. Potenciálny estetický zážitok je rafinovane ukrytý v záhyboch textu (opis kúpania v texte Tretí červavý pes od Rastislava Boroša, Brozove pasáže o vreckovom nožíku v poviedke Za riekou). Rozumiem, prečo autori myslia, vidia, cítia a píšu práve takýmto spôsobom. Barthesove termíny čitateľnosť a pisateľnosť legitimizujú takýto spôsob tvorby z hľadiska teoretika, ľahko odčitateľné mimotextové súvislosti z hľadiska čitateľa-konzumenta. Estetické hľadisko, ktoré pred pochopením a aktualitou uprednostňuje zažitie a nadčasovosť je odsunuté do úzadia.
Je nesmierne ťažké prekonať seba samého i dobu, v ktorej žijeme. a napísať text vnútrom jedinca oslovujúci svet. ,, Poviedka je totiž jeden z najnáročnejších literárnych žánrov. Jej kvality neurčuje téma, rozsah či efektná pointa, ale čosi nedefinovateľné hlboko v nej" (s. 7), píše predseda poroty Kornel Foldvári. Mne zostáva len súhlasiť ,,a tešiť sa na ďalší ročník" (s. 7), veď umenie je hra, ktorá sa nikdy nekončí.
Miloš Ferko
