Matka noc

Kurt VONNEGUT

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2003

Preklad Otakar Kořínek

Román Kurta Vonneguta Matka noc z roku 1961 (ak sa nemýlim, štvrtý titul tohto autora na konte našich prekladateľov) je venovaný najslávnejšej špiónke 1. svetovej vojny, Mata Hari. Veď aj je svojráznou víziou schizofrenického špiónskeho sveta, čo sa cestami vydláždenými peknými humanizmami od výmyslu sveta rúti do pekiel, ak už nie reálnych, tak aspoň existenciálnych. Aspoň tak to pred vyše štyridsiatimi rokmi videl americký spisovateľ s nemeckým rodokmeňom, ktorý v službách americkej pechoty v poslednom roku fašistického sna o novom svetovom poriadku na vlastnej koži zažil spojeneckú bombovú apokalypsu Drážďan, ,,najväčšiu masakru v európskych dejinách". V románe, ako vždy vyrozprávanom v prvej osobe, poskladanom z bezmála holých viet a takmer reportážnych výsekov nesmierne zložitej témy, ako vždy sčasti autobiografickom, sčasti výslovne fiktívnom, trocha absurdnom, trocha parodickom, trocha thrillerovom a trocha fraškovito sentimentálnom.

Iste, toto všetko potrebuje autor Vonnegutových kvalít na korekciu životopisu našej doby ,,utkanom na bláznivom stave moderných dejín". Lebo ak rozpráva iba vojnový životopis Američana, ktorý sa za mimoriadnych fašistických podmienok stal hlásnou trúbou mimoriadneho nacistického pomätenia a súčasne americkým špiónom, nie je to iba rozprávanie o mimoriadnom poblúdení jednotlivca, ale o tom, že ,,chorý nie som ja, ale môj svet". Naozaj, hŕby fašizujúcich pohrobkov bielych kresťanských domobrancov, hŕba vyvlastnených špiónov, masa oklamaných i sklamaných dešperátov i hŕby fanatikov spravodlivosti sú tým pravým dôvodom, pre ktoré sa hlavnému hrdinovi Howardovi W. Campbellovi nechce vziať na seba vinu za oceány krvi a za hory zmarených životov, ale práve ony sa stanú dôvodom, pre ktorý sa napokon dobrovoľne vydá izraelským pomstiteľom vojnových zločinov. Campbell je totiž spisovateľom a iba spisovanie osobných dejín (ako pri vyšetrovaní v izraelskej väznici pre vojnových zločincov) môže vydať aké-také dôveryhodné svedectvo o skutočnom stave ľudských vecí v odľudštenom svete, ktorý nevie byť pre jedinca vlasťou, ale iba škripcom medzi dvoma a ďalšími zlami. Túto apelatívnu pravdu však Vonnegut dáva svojim hrdinom pochopiť takpovediac iba so slučkou na krku. Napriek tomu jeho postavy nie sú stelesneným pesimizmom. Veď Campbellovým spisovateľským ideálom bola voľakedy ,,ríša dvoch", láska, ktorá napĺňa, ktorá má silu dať všetkému korunu zmyslu, hoci je sama najkrehkejšou súčasťou ľudskej každodennosti. A práve takáto nákazlivá, ale navonok neprenesiteľná ideológia je jeho tichým závetom. V spisovateľsky prisvojenom zosobnenom vyznaní ,,slúžil priveľmi otvorene zlu a dobru priveľmi skryto, čo je zločinom jeho doby", je práve toľko neúprosnej spoločenskej, ba civilizačnej kritiky, koľko osobnostnej, apelatívnej, ba sebakreatívnej pokory. Vonnegut, ktorý vo svojich fantastických či realisticko-fantastických knihách neraz a vždy boľavo zabŕdol do všeobecných otázok ľudskej i spoločenskej existencie, dáva aj týmto svojím najrealistickejšie koncipovaným románom najavo svoju zaujatosť za aktivitu človeka, ktorá už svojou životnou podstatou nemôže byť pesimistická. A práve preto, že je pesimistická iba k dobovým prejavom, dáva vyznieť optimizmu, ktorý je večný i v akomkoľvek katastrofickom strete záujmov. Ostrosť Vonnegutovho videnia je však zárukou jeho aktuálnosti: veď mnohé problémy, ktoré tento neideologicky politický román v čase svojho narodenia nemohol vnímať inak ako cez prizmu vtedajšej studenovojnovej bipolarity, ostávajú aj problémami globalizovaného a medializovaného sveta, nech sa akokoľvek vzpierajú pochopeniu. Vonnegut preto zostane vždy predstaviteľom tej časti americkej literatúry, ktorá nerezignovala ani na vzťah k sebe samej, ani na svoj vzťah k čitateľovi, ale ani na večne rozporuplný vzťah indivídua, sveta a spoločnosti. A preto vďaka za svedomitosť Matky noci, volajúcej do nového dňa.