Vyhľadávanie
Trnava, Edition Ryba 2011
Pavol Rankov (1964) aj svojím druhým románom Matky pokúša dejiny. Možno je to však aj naopak: dejiny opäť pokúšajú Rankova. A možno je to iba tak, že veľký tajnostkár a fortieľny rozprávač hľadá svoju veľkú tému. Všetky tieto možnosti sú totiž legitímne prítomné v jeho románovej evokácii kľúčovej udalosti 20. storočia: 2. svetovej vojny a jej následkov na reálnu i ontologickú situáciu dnešného človeka. Rankov vie, že dejiny sú plné ľudských osudov, ale ľudské osudy, nech by ponúkali akékoľvek románové príbehy, nie sú dejiny. A neplatí to ani obrátene. Platí však, že dejiny bez ľudských príbehov sú prázdne a ľudské príbehy bez dejín sú podozrivé. Podozrivá je i literatúra, ktorá neoperuje medzi pólmi tejto poznávacej hádanky a usiluje sa dokázať, že sú aj iné možnosti, no nakoniec sa vždy ukáže, že možnosti síce sú, ale pre literatúru niet úniku.
Pre toto všetko má Rankovov nový román dosť zvláštnu štruktúru. Jeho východiskom je príbeh zbožnej Slovenky Zuzany, ktorá za nemeckej okupácie počala s ruským partizánom a osloboditeľská armáda ju „odvliekla“ do sovietskeho koncentračného tábora Artek (neskoršia asociácia s pionierskym táborom na Kryme, kam neskôr chodila socialistická zlatá mládež za odmenu), kde porodila syna. Konfrontačný protipól predstavuje príbeh dcéry dobre situovanej a predčasne ovdovenej matky nekonformnej súčasnej diplomantky Lucie, ktorej diplomová práca má cez autentické rozprávanie (oral history) „odvlečenkyne“ zaznamenať „špecifiká realizácie materstva v hraničnej situácii“ (Zuzana v stalinskom gulagu), pričom sa sama ocitne v role budúcej matky. Tento Rankovov konštrukt zabezpečuje autorovi hneď štyri materstvá (Zuzaninej matky, Zuzany, Luciinej matky, Lucie), odohrávajúce sa v štyroch generačných subjektoch, prirodzene, s historickým pozadím. Pravdaže, u všetkých kľúčových postáv, realizujúcich svoje materstvo v svojím spôsobom „hraničných situáciách“, by sa dala skúmať ich osobná vina i jej spoločenská podmienenosť, avšak, zdá sa, že téma „matky“ je tu pre autora dôležitejšia ako všetko ostatné. Materstvá, vrcholný prejav života, sú tu najdôležitejšie, najpodstatnejšie a najposvätnejšie kategórie určujúce a predurčujúce všetko ostatné. Hoci každé z nich má vo svojom rodokmeni lásku, ani jedno nevedie k bezproblémovému šťastiu. Akoby šťastím pre všetky subjekty bol predovšetkým trest za lásku a z neho plynúce utrpenie. V mene materinskej lásky Zuzanina matka udá partizánskeho otca dcérinho syna, Zuzana prinúti po návrate z gulagu matku priznať sa ku kolaborantstvu a zavŕšiť svoju materinskú lásku samovraždou vo väzení, bezdetná gulagová veliteľka si „privelí“ syna väzenkyne a urobí z neho boľševika, ktorého Zuzana po prinavrátení pošle z okupovanej vlasti (1968) do emigrácie, Luciina matka s vdovskou skúsenosťou nahovára dcéru na potrat, Lucia opúšťa matku kvôli svojmu neželanému tehotenstvu i kvôli žalostnej neschopnosti komunikovať. Nepokoriteľná sila materinského citu v Rankovovom románe jednoducho plodí hlbočiny bolestného zla a splieta paradoxy materinskej lásky do nevyriešiteľných absurdných reťazcov, ktoré znamenajú utrpenie bez konca a z ktorých niet pre účinkujúcich úniku. Otvoreným ostáva iba budúce materstvo optimistickej Lucie, ktorým sa Rankovova členitá a problémovo koncipovaná rozprávačská trúchlohra o materstve končí.
Takto sa teda po rankovovsky rieši spor medzi dejinami a ľudskými príbehmi. V krutých a absurdných dejinách sa odohrávajú kruté a absurdné príbehy ľudských neborákov. Sú zároveň hrdinské i obdivuhodné. Autor ich vykresľuje s príslovečnou vecnosťou, zaostrením na detail i s podmanivou fabulačnou schopnosťou. Uznanie si zaslúži najmä za poctivo naštudované gulagovské reálie, pripomínajúce najlepších ruských autorov tejto témy (V. Šalamov) a zjavne predčiace našich prvolezcov (D. Slobodník, P. Juščák), ale aj za „metodologické“ vstupy, ktoré načrtávajú limity a obzory modernej prózy.
