Vyhľadávanie
Edičný čin
Michal Miloslav Hodža: Matora (1853 – 1857)
Text pripravil, komentáre a doslov napísal Pavol Vongrej
Bratislava, Petrus 2003
Najrozsiahlejšie a pritom dokončené básnické dielo v dejinách slovenskej literatúry sa konečne – s poldruhastoročným odstupom od svojho vzniku – dočkalo odborne pripraveného a na dobrej polygrafickej úrovni realizovaného kompletného knižného vydania. Je to, či aspoň mala by to byť literárna udalosť, ktorú by sme mohli pokladať za edičný čin prvoradého významu a záujmu. Obávam sa však, či to tak bude za situácie, keď pre širšiu kultúrnu verejnosť, vrátane univerzitne vzdelaných odborníkov na slovenskú literatúru (napr. stredoškolských učiteľov) zostal M. M. Hodža práve ako básnik veličinou neznámou. A tých bádateľov, literárnych historikov, ktorí sa z nejakého špeciálneho dôvodu odhodlali zoznámiť sa s kompletným rukopisom tohto diela, je tak málo, že by sa ich mená dali pohodlne zrátať na prstoch jednej ruky. Najefektívnejším v tomto smere bol Pavol Vongrej (1935 – 2001), sústavný a zanietený vedecký prieskumník autorského „zázemia“ slovenského literárneho romantizmu. Vongrej totiž v decembri 1990 dokončil dlhodobú editorskú prípravu Matory, jej výsledok odovzdal do Matice slovenskej, ale knižného vydania sa, žiaľ, nedožil. Toto vydanie sa uskutočnilo o nejakých trinásť rokov neskôr, keď sa tejto výsostne kultúrnej úlohy ujal súkromný vydavateľ Peter Chalupa (Petrus) v Bratislave. A zrejme, keď sa ešte predtým do veci zaangažovali priami potomkovia M. M. Hodžu po matkinej línii, bratia Peter, Igor a Rudolf Zajacovci. (Pozri ich úvodné Poďakovanie.) Mimochodom, skutočnosť, že ide o príbuzenský vzťah po línii matky (jej rodné meno Kutlíková), zaraďuje bratov Zajacovcov do sémantického poľa názvu diela, ako ho dešifroval sám autor: matora je preňho „rodina po materi“. Toľko ku genéze knižného vydania Matory, ktorým sa podstatne mení kultúrno-spoločenský štatút tohto diela: z archivovanej rukopisnej pamiatky sa stáva literárnym textom normálne prístupným čitateľskej recepcii.
Pravda, treba upozorniť, že Matora neponúka potencionálnemu záujemcovi nijaké „ľahké“ čítanie. Hodža totiž podrobil tvrdej skúške jeho trpezlivú vytrvalosť už tým, že postavil pred neho „báseň“ až gigantických rozmerov – 20 400 veršov – a že sa pri tom neveľmi staral o nejaké prehľadnejšie kompozičné usporiadanie tejto veršovanej masy. Platí to najmä o prvej, rozsahom menšej časti (tvorí ju asi jedna pätina z celkového rozsahu), ktorá je stichickým prúdom Hodžových emócií a reflexií, ventilujúcich vnútorný pretlak depresívnych nálad, osobných aj generačných, vyplývajúcich z porevolučného sklamania. (Hodža túto časť uvádza údajom, že „22. sept. 1853“ začal „skladať Matoru“.) Druhá časť s názvom O Jánošíkovej materi však prechádza na žánrové pole epickej narácie, rozčlenenej na trinásť číslovaných „kapitol“. Tematicky je ukotvená v jánošíkovskom látkovom okruhu, no vykazuje aj celý rad autorsky originálnych motivických prvkov; tie zostávajú Hodžovým básnickým vkladom do tohto frekventovaného zdroja literárnej inšpirácie.
Okrem žánrovej hybridnosti a neobyčajne pestrej motivickej štruktúrovanosti diela zvyšuje nároky na jeho čitateľské akceptovanie najmä originálny charakter Hodžovho básnického jazyka. Ovláda ho až akási neskrotiteľná vášeň pre slovotvorbu: záplava neologizmov nielen lexikálnych, ale aj morfologických, ustavične posúva básnický text Matory do polohy filologickej hádanky, ktorú si musí čitateľ lúštiť. Zároveň však Hodža na viacerých expresívne vyšponovaných miestach predviedol, že disponuje takou širokou škálou všeobecne zrozumiteľnej lexikálnej synonymie, akú azda nedosiahol neskôr ani Hviezdoslav. Už tento jediný moment naznačuje, že poézia tu nie je iba výplodom číreho intelektu a autorského voluntarizmu, ale aj autentickým výrazom individuálneho básnického talentu. Poetologická analýza textu Matory by mohla túto skutočnosť odhaliť a potvrdiť. Napríklad rozborom veršovej štruktúry, kde Hodža zjavne aktualizuje estetickú monotónnosť veršového prúdu jednak striedaním motivicky diferencovaných úsekov, no zároveň aj funkčným používaním odlišných slabičných rozmerov verša v rozpätí od osemslabičníkov až po trinásťslabičníky. Navyše, pozoruhodný môže byť aj fakt, že autor Matory našiel cestu k novej podobe epickej narácie vo verši tým, že celkom bežne využíva vetný presah z verša do verša pri dodržaní veršovej rovnoslabičnosti na ploche celého textového segmentu. Aj cez toto vedomé porušovanie jednej z estetických noriem veršovaného systému romantickej generácie (tzv. rytmicko-syntaktickej konvergencie) sa M. M. Hodža môže javiť ako „predchodca“ Hviezdoslavov.
Čo ešte dodať? Azda len vysloviť osobné poďakovanie všetkým, čo sa pričinili o knižné vydanie tohto diela. Umožnili mi, že som ešte stihol odstrániť jedno manko na mojom čitateľskom konte. Predpokladať, že by sa mi to mohlo podariť aj s knižným vydaním Hodžovej básnickej skladby Vieroslavín, to si už netrúfam.
Stanislav Šmatlák
