Medea a jej deti - Ľudmila Ulická

Ľudmila Ulická: Medea a jej deti

Preložila Katarína Strelková

Kalligram 2007

Ľudmila Ulická (1943), jedna z navýraznejších a najpopulárnejších súčasných ruských prozaičiek, nositeľka viacerých prestížnych domácich aj zahraničných cien, vstúpila aj na našu literárnu pôdu (Sonička, VSSS 1999, Veselý pohreb, Vydavateľstvo Slovart 2006).

Medea Ľudmily Ulickej – hoci nesie v sebe aspoň trochu krvi svojej mytologickej menovkyne (pochádza totiž z rodiny krymských Grékov) – má celkom odlišný charakter a celkom odlišný príbeh ako antická Medea. Deťom v ňom pripadá takisto dôležitá úloha, nie sú to však jej vlastné deti a protagonistkino konanie vo vzťahu k nim má celkom inú podobu.

Predkovia hlavnej hrdinky žili oddávna v gréckej kolónii na Kryme, no rokmi z nich časť vymrela, časť bola násilne vysídlená. Ostala Medea, verná tradíciám, jazyku a zásadám predkov, ktoré jej v detstve vštepili v relatívne bohatom rodičovskom dome vo Feodosii a po celý život jej pomáhali stoicky sa vyrovnávať s peripetiami osudu.

S Medeou sa stretávame, keď už prežíva vdovské roky, ešte stále pracuje v miestnej nemocničke, potrebná je tak pre pacientov, ako aj široko rozvetvenú, v rôznych mestách či dokonca krajoch usadenú rodinu, ktorá po častiach prichádza od jari do jesene do jej starého, tradíciou a útulnosťou dýchajúceho domu, aby tu – dospelí aj deti – našli slnečnú krymskú pohodu, ale aj psychickú oporu múdrej, uvážlivej a nesmierne doproprajnej ženy. A čo je nemenej dôležité – aby tu nachádzali aj príležitosťi na rozhovory a hlbšie kontakty s ostatnými príbuznými.

Medein život vnímame práve cez perspektívu zložito poprepletaných vzťahov vnútri rodiny. Pri čítaní akoby sme rozmotávali ich klbká, sledujúc jednotlivé pradená, ich zauzlenia, ba veru, aj spretŕhania… Priznám sa, že občas som sa pri čítaní knihy strácala v záľahe mien, vzťahov, osudov, ktoré sa nevyhnutnými, ale aj náhodnými a nečakanými nitôčkami pripájali k Medeinmu príbehu, občas sa mi jednotlivé zápletky, sujetové slučky prekrývali, takmer splývali, aby sa potom nanovo formovali do celku s pevným jadrom: Medea. V jej spomienkach žijú všetky príbehy, všetky postavy príbuzenstva, jej myseľ je plná cudzích osudov, jej srdce plné lásky k cudzím deťom, ktoré – sama bezdetná – má rada ako vlastné. V Medeinej pamäti akoby prebiehal zdvojený život, stretávajú sa v nej mŕtvi so žijúcimi, premiešava sa minulosť s prítomnosťou, sama Medea – už nielen ako konkrétna osoba, ale ako rodinný symbol tak sprítomňuje kolobeh života a smrti, cyklus premien a večných návratov…

Ulickej rozprávanie pripomína spletanie sietí do akéhosi chvíľami neviditeľného, no intuíciou ustavične preciťovaného „súsietia“. Toto spletanie zložitých príbehových slučiek, tkanie pestrých vzorov mnohých životov je navyše včlenené do sietí historicko-politických udalostí, ktoré v náznakoch rámcujú celé rozprávanie. V retrospektíve sa odvíjajú viaceré krivdy a neprávosti týkajúce sa napríklad krymských Tatárov, Grékov, ale aj iných obyvateľov tohto kúska zeme, mihnú sa viaceré výčiny stalinskej epochy, ale aj nedostatky súčasnosti…

Ulická odkrýva problémy dnešnej ruskej spoločnosti, pred kritickým pohľadom nešetrí napríklad ani situáciu ruskej vedy či inteligencie všeobecnejšie (problém emigrácie jej elity), prekvapujúco odkrýva trhliny v morálke súčasnej ruskej (najmä veľkomestskej) rodiny, netradičnú uvoľnenosť partnerských a medziľudských väzieb. Jej román pripomína mozaiku bez pevnejšej osnovy a rámu, mozaiku premien, ktoré sa udiali v krajine počas dvoch-troch generácií, mozaiku príbehov, ktoré nemohli ostať nepoznačené týmto dianím.

Zatiaľ čo jednotlivé príbehy včlenené do románu (a tvoriace paralelné sujetové línie diela) majú svoju vyváženú architektúru, sú dômyselne vypointované, román ako celok vyznieva takmer ako náhodné zoskupenie relatívne samostatných rozprávaní pospájaných predovšetkým faktom, že ich protagonisti/protagonistky patria do Medeinej veľkej rodiny, v ktorej došlo ku kríženiu ruských vetiev s gruzínskymi, litovskými, kórejskými… Ulická je však takou výbornou rozprávačkou, že napriek istej rozdrobenosti a rozbiehavosti textu udrží pozornosť čitateľa, vtiahne ho do príbehov, vyvolá empatické postoje k ich nositeľom či ešte častejšie, nositeľkám. Ako som sa dozvedela počas nedávnej návštevy Moskvy, spisovateľka je veľmi obľúbená a román Medea a jej deti zaraďuje aj kritika k tomu najlepšiemu, čo ponúka ruská próza posledného desaťročia. Som rada, že ruská literatúra si k nám opäť nachádza cestu, a to aj prostredníctvom kníh Ľudmily Ulickej.

Etela Farkašová