Vyhľadávanie
Rozprávania o tvorivosti
Dušan Mikolaj: Medová baba, Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Z najnovšej zbierky Dušana Mikolaja má azda najzovretejší tvar, dalo by sa povedať poviedkový, príbeh Pod kopulou o demolačnej (pôvodne stavbárskej) partii a kostole, ktorý v sebe uchováva množstvo pamätihodností. Na druhej strane práve touto svojou charakteristikou i vážnosťou spracovania témy sa spomedzi ostatných textov vymyká. Aj úvodná próza Medová baba má trochu moróznejší nádych: o tvorivom sochárskom trápení. Záverečný text Kto udal Rableho je modernou konštrukciou o starosvetských veciach. Starať sa o babrákov, Patrnčiakovej biela trojka a Ako mechúrik slávne doputoval možno charakterizovať ako humorne ladené rozprávania poskladané z vlastných zážitkov a počutého, domysleného, dofabulovaného.
Starať sa o babrákov je rozprávaním, z ktorého je zrejmé, že sa odohráva v autorovom rodisku a hlavným protagonistom je neďaleký sused, známa a svojrázna postava Martina Kolembusa. Keďže autor totožnosť mimoriadne nezakrýva, je otázne, či má veľký zmysel v texte premenovávať obec (aj keď všetky údaje o nej a jej obyvateľoch sedieť nemusia). Patrnčiakovej biela trojka vypovedá o peripetiách jedného pochodu s najvýchodnejším slovenským spisovateľom. Napokon Ako mechúrik doputoval je trpko-smiešnou výpoveďou o zdravotných a iných ťažkostiach, predovšetkým s opraveným starorodičovským domom, nepochybne z autorovej vlastnej skúsenosti. Na tomto mieste je azda vhodné pripomenúť, že Mikolaj píše prózy ukotvené v našej realite, a je teda úplne namieste, keď v nich čitateľ, okrem iných hodnôt, hľadá aj konkrétnejšie miesta ukotvenia. Pochopiteľne, nejde o autobiografickú či inak dokumentárnu spisbu, ale v dobrom rozprávaní je vždy aspoň náznaková lokalizácia, aby bolo možné príbehu veriť. A Dušan Mikolaj inklinuje práve k rozprávaniu, typu prózy, ktorý u nás nie je všedný, v každom jednom rozprávaní by sa dalo pokračovať, do jeho stredu všeličo popridávať, ale majstrovstvo autora je práve v tom jeho dávkovaní. Štýlom najmä v humornejšie ladených prózach pripomína Ela Bohúňa, Zuzku Zgurišku a keby si zakladal väčšmi na dynamike deja a satirickosti voči okoliu, mal by nádych Haška.
V Medovej babe sa stretajú dva typy rozprávaní: vážne a smiešne. Navyše v prózach rezonujú regióny Kysúc, Polonín a v úzadí Bratislava. Záverečná próza Kto udal Rableho však všetko fašiangovo zjednocuje. Trpké i sladké, veselé i smutné. Životné múdrosti sa v nej spájajú s ľahkovážnosťami, bláznovstvá s pocitom opustenosti. Karneval na slovenský spôsob. Taký je na Slovensku nielen život, ale aj tvorivé trampoty, ba aj osudy vytvorených hodnôt. Také bývajú tvorivé súženia, občas bolestivé, občas, najmä navonok, komické, burleskné. Viackrát na rôzny spôsob nám to autor nielen pripomína, ale zároveň dáva ako podnet na skúmanie vlastnej dráhy života, vrátane jej tvorivých zákrut.
(Na margo diela: je ilustrované invenčnými medovými maľbami Andreja Smoláka. V poznámkach na záver autor prezrádza viac o svojich tvorivých výtvarných inšpiráciách konkrétne pre túto knihu – netradične – ale ako, to už nechávam ako bonbónik pre zvedavého čitateľa.)
Opäť sa blížia fašiangy. Čas tvorivých masiek. Nuž hor sa vo vlastnej maske trochu si zavyvádzať!
Ľuboš Svetoň
