Medzerový plod - Veronika Šikulová

Vydavateľstvo Slovart 2014

„Jej svet je svetom, ktorého epicentrom je rodná malokarpatská metropola Modra...“


Pre Veroniku Šikulovú, finalistku tohoročnej ceny Anasoft litera, nie je azda najpríznačnejšie to, že je dcérou Vincenta Šikulu a príslušníčkou početnej dynastie spisovateľov s  týmto menom. Hoci jej ôsma kniha nemôže nebyť aj o tomto, je predovšetkým svedectvom autorkinej zaťatosti pri hľadaní vlastnej spisovateľskej identity. Niežeby ju od začiatku svojej tvorby jasne nepreukazovala, no posledná kniha je akousi vizitkou zrelosti autorky, ktorá má od počiatku svoju tému, svoj štýl i svoj neformálny svetonázor. Jej svet je svetom, ktorého epicentrom je rodná malokarpatská metropola Modra a  operačným priestorom pamäť vracajúca do života ženskej rozprávačskej postavy všetko, čo napĺňa ubíjajúcu každodennosť ženy, dcéry a matky a dáva jej zmysel, perspektívu i kolorit jedinečnosti.

Medzerový plod je v zásade voľný prúd

rozprávania segmentovaný na malé epizódy, do ktorých anekdoticky vstupujú ľudia, príbehy, veci a  okolnosti. Niečo z toho sa iba mihne, niečo sa nezmazateľne zviditeľní, niečo sa odohrá na pokračovanie, niečo sa udeje v jedinej vete, niečo v dlhokánskom súvetí vnútorného monológu. Sú to napohľad vety bez tajomstva, vyslovené natvrdo, bez alúzií a vedľajších zmyslov, no predsa nakoniec spolu vytvárajúce veľké tajomstvo. V každom prípade každý segment vďaka autorkinmu zmyslu pre význam slova a hudbu výrazu nadobudne nezameniteľnú podobu a  vlastnú výpovednú hodnotu schopnú viazať sa na ďalšie. A to aj napriek tomu, že ľudské postavy nemajú v  rozprávaní vlastné priezviská a rozprávačská postava sama seba nazýva „naša hrdinka“, hoci sa priam ponúkajú ich reálne prototypy. Rozprávanie má podvojné rámcovanie: dve jesene a smrť otca a matky. V predchádzajúcich Šikulovej knihách sa dali zreteľne vystopovať tendencie poetizovať vzťahy, prírodu, prostredie, nezriedka neutralizované vulgarizmami. V  Medzerovom plode si budeme musieť zvyknúť na vecnosť a presnosť, na tvarovú zovretosť, na výseky z  dialógov odpočutých takpovediac na ulici, ktoré sú veselé, vtipné či prinajmenšom čudné. Vidieť, že autorka pracovala práve na tomto: všetko, mestá i  ľudia, veci i  nezbadateľné drobnosti, psíci, vlci, býci, vtáci, cudzopasná burina, bylinky i  nádherné kvety, ba dokonca aj neskutočne dlhý rad nespisovných „krabíc“ či bohatý a plastický jazyk, do ktorého sa občas nenútene zamie-

Iba sa nimi nenadchýna, lebo tuší ich nebezpečenstvá a jej plodivý inštinkt jej našepkáva, že nijaký zázrak osvietenia ani oslobodenia nepríde sám od seba, ak si ho človek nevybojuje sám so sebou. A Šikulovej nová kniha dokazuje, že ženy vedia oveľa viac o tom, že byť človekom znamená byť viac mužom a  viac ženou a  že „jediný spôsob bezpečnej plavby životom je (ona) sama“, ako sa vyznáva naša hrdinka“.