Vyhľadávanie
Argentínčanka Claudia Piñeiro, pôvodne novinárka, scenáristka a dramaturgička, v ostatnom čase aj aktivistka za práva žien, vydala v roku 2018 zbierku poviedok, ktorá v preklade Barbary Sigmundovej vyšla uplynulý rok vo vydavateľstve Artforum pod názvom Kto z nás.
Z krátkeho medailóna na konci knihy sa dozvieme, že spisovateľka publikuje romány s kriminálnou zápletkou s presahom do širších spoločenských a politických otázok. Zbierka poviedok je tak autorkinou prvou knihou, v ktorej, hoci využíva kratší žáner, zostáva verná kriminálnej tematike. Ako sa však ukázalo, čo funguje na rozsiahlom formáte, ktorý umožňuje pracovať s rôznymi dejovými líniami, komplikovanou kompozíciou a psychologizáciou postáv, nemusí byť rovnako funkčné pri krátkom žánri.
Knihu otvára dedikácia: „Venujem všetkým, ktorí sa vedia vcítiť do kože druhých, hoci aj čudákov.“ Citát anticipuje základnú motivicko-tematickú orientáciu knihy a tou je náhľad do osudov ľudí, ktorých život je z nejakého dôvodu nezlučiteľný so životom ich blízkych. V súlade s naznačeným autorka zobrazuje predovšetkým vzťahové problémy, partnerské, rodičovské, priateľské a pracuje pritom so zvláštnymi kompozičnými postupmi. Čitateľsky je zaujímavé napríklad stretávanie reálneho s absurdným, rituálnym, ba magickým: „Sledovala babičku, keď to robila sestre, nuž vedela, ako postupovať pri dcére: zapichnúť ihlicu, počkať, potom prídu bolesti brucha, krik a krv a nakoniec pozbierať, čo vyšlo, do vedra a hodiť sliepkam.“ (s. 40 – 41)
Postavy v jednotlivých prózach sú vytrhnuté z prúdu každodennosti a hľadajú únik od ťaživej reality, pritom sa však ukáže, že sú rukojemníkmi samých seba. Hoci sa navonok usilujú žiť bežný život: rozvedený otec bez stálej adresy je nútený obsadiť cudzí byt, žena, ktorá sa po smrti manžela dozvie o jeho dvojitom živote, muž, ktorý sa po rokoch vracia do svojho rodného mesta a neúmyselne sa pomstí svojmu despotickému otcovi, či manželský pár, ktorý náhodne odhalí, že v susednom byte sa odohrávajú hrôzostrašné rituálne obrady. Rôznou súhrou okolností i vlastným pričinením sa tieto postavy dostávajú do často neriešiteľnej životnej situácie. V nej vyplávajú na povrch ťaživé životné udalosti a traumy, ktoré vrcholia v prekvapivých, ba absurdných pointách.
Niektoré z poviedok sú psychologickou sondou do prežívania ľudí, ktorí sa náhle ocitnú v hraničných životných situáciách. Napríklad v poviedke Dočasný podnájom autorka zobrazuje ženu, ktorá prišla o svoje dieťa a uvažuje nad bolesťou zo straty syna a fyzickou bolesťou spôsobovanou mučením: „A bojí sa. Jakživ sa tak nebála. Ani predtým, ani potom, čo stratila dieťa. Predtým sa nebála, pretože jej to ani nenapadlo, a potom tiež nie, lebo mala pocit, že nič horšie sa jej už nemôže stať. Naozaj sa jej nemôže stať nič horšie? Dá sa fyzická bolesť porovnať s bolesťou zo straty? Môže bolieť jedno viac ako druhé? Bolí telo viac než to, čo nevie ani pomenovať? Duša?“ (s. 149)
Na inom mieste zasa autorka skúma napätie medzi očakávaniami spoločnosti, do ktorých sa postavy nedokážu vtesnať, a ich zúfalým pokusom vyriešiť situáciu, ktorý takmer vždy stojí mimo noriem spoločnosti: „ ,Augustín sa nevymyká,‘ povie Luciana. ,Teraz je už celkom ako ostatní.‘ A napokon vstane s rukou v otvorenej kabelke zvierajúc revolver, čo kedysi patril jej otcovi, odistený a nabitý, s ukazovákom na spúšti.“ (s. 53)
Žánrovo nejde o detektívne príbehy z pohľadu našej klasifikácie, ale o rozprávania, ktoré by sme mohli zaradiť kamsi na pomedzie hororu a novely noir. Motívy násilia, strachu a bolesti totiž v prózach nefungujú ako postupy ozvláštnenia, ale presakujú z nich do takej miery, že nevdojak pôsobia skôr ako cieľ poviedok. Z čitateľského hľadiska môže byť preto kniha pútavá predovšetkým pre tých recipientov, ktorí hľadajú potešenie práve v strachu a napínavom deji a je pre nich prijateľné zostať na úrovni povedzme recepčného čítania, ktoré zabezpečuje dômyselná autorská stratégia a práca s vystupňovaním napätia. Avšak práve tieto postupy predurčujú poviedky ku knihám jedného čítania, hoci intenzívneho a sugestívneho v tom zmysle, že čitateľa nútia neodložiť knihu skôr, ako dočíta aj poslednú poviedku. Ťažko si však viem predstaviť, že sa k nej čitateľ vráti opätovne pre potešenie z textu, ktorý je pod týmto nánosom.
Poviedky ma miestami rozosmiali (za vydarený považujem text So zaviazanými rukami) alebo prekvapili zaujímavou pointou (Blahodarný vzduch Buenos Aires), ale celkovo ma autorka nestiahla na svoju stranu. Napriek uvedenému musím vyzdvihnúť mimoriadne kvalitný a precízny preklad bez rušivých momentov.
Claudia Piñeiro: Kto z nás
Preklad: Barbara Sigmundová
Bratislava: Artforum, 2021
