Medzi ideálom a ničotou - Mária Bátorová

(Esej)

Popredná prozaička, literárna vedkyňa, kritička a publicistka Mária Bátorová pripravila vskutku impozantný výber zo svojej esejistickej a publicistickej tvorby pod názvom Medzi ideálom a ničotou (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014), ktorý naznačuje jej osobnostné formovanie vo všetkých uvedených oblastiach, ako aj spôsob jej angažovaných reakcií na dianie (najmä ak je problémové) v našej súčasnej literatúre, v iných druhoch umenia a v kultúre vôbec.

Kniha prezentuje autorkino dlhodobé (takmer na priereze troch desaťročí) pôsobenie v nemalom počte žánrov: eseje, portréty významných osobností, úvodníky, fejtóny, recenzie, polemiky, úvahy – tie sú členené na sféru divadla, filmu a výtvarného umenia, nekrológy a jedenásť literárnovedných štúdií, ktoré nie sú súčasťou jej monografií – sú tu zaradené aj rozhovory s autorkou. V knihe nájdeme i menný register uľahčujúci čitateľom orientáciu a edičnú poznámku obsahujúcu stručné informácie o autorkiných rozhlasových, televíznych a iných verejných vystúpeniach.

Pri podobne koncipovanej knihe sa pre recenzentov ponúka viac možností, ako postupovať, jednou z nich by bolo sledovať konštantnosť tematického zamerania jednotlivých textov naprieč všetkými žánrami, inou možnosťou hľadať mieru očividnej osobnostnej prítomnosti autorského subjektu v textoch, ďalšou skúmať autorské tematické i formálne osobitosti v konkrétnych žánroch.

Viazaná rozsahom recenzie sa nemôžem vydať na intelektuálne potulky po cestách naznačených možností (hoci iste by boli zaujímavé), a tak sa obmedzím viac-menej na informatívny opis už samotným rozsahom pozoruhodnej a nie častej publikácie (599 strán).

Výber z autorkinej takpovediac „mimovedeckej“ a „mimobeletristickej“ tvorby sa začína esejou Nitraua (z roku 1985), pokračuje chronologicky ďalšími žánrami a končí sa celkom nedávnymi nekrológmi – ľútoriadkami (z posledných spomeniem aspoň texty lúčiace sa s Petrom Gregorom a Lacom Ballekom). Chronológia výberu ozrejmuje fakt, že napriek istej variabilite tematického spektra (dejinná kontinuita, identita, sloboda...), v autorkinej tvorbe možno zaznamenať ideovú a hodnotovú kompatibilitu, ktorá sa spája s nekompromisnosťou a otvorenosťou pri vyjadrovaní názorov. Bátorová je autorka viacerých polemických textov, momenty polemiky nachádzame dokonca aj v jej prózach (ilustratívny je román Stred majúci výrazne dialogický charakter, postavy sa v ňom predstavujú najmä vstupovaním do vzájomných polemík o otázkach pokladaných za dôležité nielen z osobného hľadiska, ale aj z hľadiska spoločnosti, ktorej sú súčasťou).

Nepochybne sa možno stotožniť so slovami českého literárneho vedca Iva Pospíšila, ktorý v doslove konštatuje, že eseje Márie Bátorovej „vzbudzujú nepokoj, niekedy až zúfalstvo, ale takisto vedú k rozhodnutiu a k činom...“ Bátorová je prísna pozorovateľka, presnejšie, prísna komentátorka, ktorá svoju argumentáciu podkladá analýzami skúmaných javov a procesov, no neostáva len v rovine kritického komentovania, ale priamo vyzýva k zaujatiu stanoviska, k „vy čisteniu“ poľa, na ktorom dochádza k stretnutiam s reálnymi alebo potenciálnymi spolubesedujúcimi. Cudzí je jej indiferentný postoj k objektu svojho písania, do tém, ktoré si zvolila, je hlboko osobne vnorená – a k takému postoju navádza aj čitateľov. Ak ešte spomeniem autorkinu erudovanosť, interdisciplinárny prístup, prepájanie historického, sociologického, filozofického a estetického aspektu, uviedla som azda najdôležitejšie spoločné menovatele žánrovo, sčasti i tematicky rôznorodých textov.

Tieto sú doplnené značne bohatým fotografickým materiálom, ktorý dokumentuje významné udalosti v autorkinej profesionálnej biografii a nepochybne zvyšuje čitateľskú príťažlivosť knihy.