Vyhľadávanie
Kto by chcel žánrovo zaradiť tri prozaické útvary, ktoré tvoria knihu s názvom Fáza uvoľnenia (KK Bagala 2013), celkom určite by sa dostal do problémov. Nie preto, že by mu chýbalo patričné literárnovedné vzdelanie, ale jednoducho preto, že autor Stanislav Rakús, spisovateľ a významný slovenský literárny vedec, veľmi dobre vie, čo sú literárne žánre, a teda vie aj to, ako napísať taký text, čo sa ex principio vymyká jednoznačnej žánrovej klasifikácii. Tento jeho literárny úskok však vôbec nie je samoúčelný, práve naopak, čitateľa núti zbaviť sa používania vžitých a relatívne stabilizovaných žánrových kódov a vnímať text tak esteticky, ako aj intelektuálne. Estetický spôsob recepcie mu dovolí bez problémov porozumieť tomu, čo text hovorí, intelektuálny spôsob ho zase núti všímať si svojráznu hru s jazykom a jeho kompozičnú výstavbu. Tento predpoklad potvrdzuje v plnom rozsahu prvý text súboru s názvom Fáza uvoľnenia. Je to vlastne monológ mladého učiteľa, ktorý po skončení vysokej školy začal učiť na učňovskej škole a hneď zistil, že jeho žiaci rozhodne nebudú jazyk používať ako pracovný nástroj, pretože ich lexika a gramatika bola jednoducho mizerná. Náš učiteľ sa desil chvíle, keď jeho žiaci budú musieť napísať maturitnú prácu. So svojimi obavami sa zdôveril staršiemu kolegovi, ten ho však upokojil a poradil mu, aby predtým, než písomky začne opravovať červeným perom, ich vylepšil perom príslušného modrého odtieňa, lebo na tejto škole stačí, ak výsledok korekcie bude klasifikovaný známkou dostatočný.
Stereotypný život učiteľa zmenila ponuka na externú dramaturgiu hry Sławomira Mrožeka Tango. Po detailnom štúdiu konečne predstúpil pred hercov a režiséra. Jeho dramaturgický výstup nebol úspešný, jeho interpretácia odporovala predstavám režiséra, ktorý nemal ambíciu, aby herci čo najpresnejšie inscenovali literu a ducha hry. Naopak, režisérovou ambíciou bolo, aby Mrožekov text poslúžil na zviditeľnenie mladej herečky alias jeho novej priateľky. Výsledok bol zúfalý, jedinou pozitívnou stránkou dočasného vykonávania funkcie dramaturga bolo, že učiteľ skúsenosť zo štúdia zúročil pri písaní poviedky Obhliadka. Poslal ju do súťaže, a hoci nevyhrala nijakú cenu, uverejnili ju. Poviedka odštartovala celý rad nasledujúcich udalostí. Najprv vyhľadal člena poroty Norkopa, potom ho zavolali na fakultný seminár. A neskôr dostal lákavú ponuku učiť na fakulte. Po krátkom pedagogickom pôsobení na vysokej škole prišiel pád zapríčinený ambíciou naučiť študentov pozorne čítať literárne texty tak, aby pochopili viaceré významové dimenzie. To však bolo v rozpore s názormi jeho kolegov, ktorým stačilo, aby ich naučil základné pojmy a definície bez toho, že by vedeli, čo sa s nimi má a dá robiť. A tak po neúspešnom pokuse etablovať sa ako vysokoškolský pedagóg v odbore literárna veda sa vrátil domov do Levoče, kde sa plánoval zamestnať ako nočný strážnik a venovať sa písaniu literárnovedných textov.
Druhý text Seminárna práca je o tom, že život a literatúra sú dve rôzne veci. Aby niekto napísal dobrý text, nestačí mu zažiť zaujímavé udalosti. Napísať dobrý text znamená vedieť slová donútiť vyjadriť druhý význam, vytvoriť zaujímavú kompozíciu, schopnú vyvolať náležité pragmatické účinky. Keď to pisateľ nevie, musí nepretržite začínať bez prísľubu úspešného zavŕšenia svojho úsilia. Obrazne povedané: je odsúdený na neúspešné hľadanie prvej vety, schopnej naviazať na seba druhú, tretiu a ďalšie...
Prvé dva texty prozaického súboru sú okrem iného zaujímavé aj preto, že autor neustále prechádza od objektového jazyka, ktorý referuje o svete, k metajazyku, teda k jazyku o jazyku. Sústredene rozpráva príbeh a zároveň ukazuje, ako diskurz môže umocniť alebo oslabiť silu príbehu. Okrem toho, a to je príznačné predovšetkým pre prvý text, Rakús nevtieravým spôsobom odhaľuje vzťah textu a kontextu. Vlastne, o čom je text Obhliadka (de facto jedna z „hlavných postáv“ Fázy uvoľnenia), sa čitateľ dozvedá len z intertextuálnych odkazov na iné texty, čiže na kontext. V centre pozornosti je paradox medzi textom a kontextom. Na jednej strane text nemôže byť otrocky závislý na kontexte, lebo potom prestáva byť zrozumiteľný v nových kontextoch. Inak povedané, to, čo je v čase napísania textu všeobecne známe, nemusí byť známe aj neskôr. Na druhej strane nemôže však byť ani nedosýtený kontextom, pretože potom sa stáva príliš ezoterickým, a nie je zrozumiteľný v nijakých kontextoch. To znamená, že čo je pisateľovi známe, nie je známe čitateľom a väčšina z nich nemá chuť hľadať kód, ukrytý pod každým slovom textu.
Prvé dva texty s posledným textom knihy (Nôž) spája jeden spoločný motív: útrapy z rozumu. Rakúsovi intelektuáli sú síce ľudia s veľkou znalosťou literatúry a celkovo disponujú širokým, bohato štruktúrovaným vedením, lenže v praktickom živote sú takmer vždy oveľa úspešnejší ich jednoduchší príbuzní a známi. Napríklad Jožo, učiteľ slovenčiny na priemyslovke, pozná romány pánov Balzaca, Flauberta, Maupassanta a verše pána Puškina, avšak doniesť vianočný stromček domov je nad jeho sily a v takýchto činnostiach je praktický (ne)rozum jeho brata Ferka oveľa úspešnejší. Možno aj to je jednou z príčin, prečo mu nikto nikdy nepovie Jožko a Ferovi vždy povedia Ferko.
Prozaický súbor Fáza uvoľnenia vytvoril možný svet, v ktorom praktický rozum víťazí nad teoretickým rozumom a estetickou súdnosťou. Lenže napriek tomu je evidentné, že bez teoretického rozumu a estetickej súdnosti by bol náš svet chudobnejší, hoci je autorovi jasné, že už teraz sú nútené existovať na periférii a za to, že neboli z nášho sveta úplne vytlačené, vďačíme aj takým ľuďom, akým je Stanislav Rakús.
