Vyhľadávanie
Martin Pollack: Halič. Putovanie po stratenom svete
Preklad: Michal Hvorecký
Žilina: Absynt, 2020
Vydavateľstvo Absynt prinieslo na slovenský trh žáner, ktorý tu značne chýbal. Ide o literatúru faktu alebo slovami zakladateľov Absyntu o reportážnu literatúru. Vďaka nej si mohli čitatelia výrazne rozšíriť svoj obzor vedomostí prevažne z oblasti moderných dejín. Už tretí raz Absynt vydal dielo rakúskeho spisovateľa a reportéra Martina Pollacka. Po knihe Smrť v bunkri, ktorá opisuje udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, sa čitatelia opäť môžu ponoriť do čias prelomu 19. a 20. storočia, ako v prvej knihe preloženej do slovenčiny, Americký cisár.
V diele Halič – Putovanie po stratenom svete nás Martin Pollack imaginárne pozýva na územie dnešného juhovýchodného Poľska, západnej Ukrajiny a kúska Rumunska okolo roku 1900, ktoré však v tom čase tvorilo kompaktnú krajinu, prináležiacu rakúskej časti Habsburskej monarchie a známu pod názvom Korunná krajina Kráľovstvo Haličské a Vladimírske, tzv. Halič – nemecky Kronland Königreich Galizien und Lodomerien, Galizien. Habsburgovci si uvedomovali význam Haliče ako pomedzného územia medzi katolíckou a gréckokatolíckou cirkvou aj ako spojnicu medzi baltským územím a juhovýchodnou Európou, ktorá sa stala nárazníkom pred vzrastajúcou Ruskou ríšou. Habsburgovci sa preto cielene snažili dostať územie Haliče pod svoju správu. Pevnejšie začleňovanie k rakúskej časti monarchie sa začalo v roku 1772, keď sa pri prvom delení Poľska stalo súčasťou koruny habsburského dvora. Neskôr, v roku 1804, sa Halič stala súčasťou Rakúskej ríše a po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 Habsburgovci územie pričlenili pod svoju správu, hoci teritoriálne i historicky malo bližšie k Uhorsku. Dnes Halič ako ucelené územie neexistuje, je rozdelená medzi tri štáty – Poľsko, Ukrajinu a Rumunsko. Z niekdajšej historickej krajiny ostali najmä mestá, z ktorých mnohé svoju históriu píšu od 10. storočia. Práve mestá a niektoré dediny sa stali osou „bedekra“ Martina Pollacka.
Aby Habsburgovci mohli svoje získané územie efektívne spravovať a byť s ním v kontakte z ďalekej Viedne, začali veľmi skoro s výstavbou železnice (1837). Železnica prepojila s hlavným mestom monarchie všetky dôležité mestá v Haliči. Pollack vo svojej imaginárnej reportáži z roku 1900 cestoval vlakom a postupoval od najzápadnejších miest Haliče Tarnova a Przemyslu postupne na juhovýchod do Kolomyje, Kutov a cez Zališčyki, Bučač a Tarnopol späť do Ľvova, hlavného mesta provincie. Knihu tvoria kapitolky venované jednotlivým mestám a okolitým väčším dedinám, ktoré sa ocitli na železničnej trase. Cestu môže čitateľ sledovať aj prostredníctvom mapy Königreich Galicien und Lodomerien z roku 1824 na prebale knihy aj so stranami, na ktorých sa začína reportáž z daného mesta.
Čím bola Halič pozoruhodná? Okolo roku 1900 tu existoval úžasný rôznorodý svet jazykov, náboženstiev a kultúr. Žili tu spolu Poliaci, Židia, Nemci, Maďari, Rumuni, Arméni a niekoľko etnických skupín východných Slovanov – Huculi, Bojkovia a Lemkovia, hovoriaci svojimi dialektmi. Teda podobne, ako nemecké obyvateľstvo hovorilo najrôznejšími dialektmi, podľa oblasti, z ktorej prišli. Aj židovské obyvateľstvo hovorilo viacerými jazykmi jidiš, nemecky alebo poľsky. Skrátka, dokonalá zmes najrôznejších jazykov i náboženstiev – katolíci, gréckokatolíci aj izraeliti – s najrôznejšími smermi. Každá skupina si pestovala svoju kultúru – písomnú, odevnú či bývania. Medzi jednotlivými sídlami boli značné rozdiely, či už išlo o mestá, kde dominovalo nemecky hovoriace obyvateľstvo, alebo mestá – tzv. štetle, kde prevažovali židovskí obyvatelia. Zároveň tu boli mestá, v ktorých ste našli všetko spolu, ako napr. Černovice.
Stav okolo roku 1900 je výsledkom vývoja niekoľkých storočí. Trvalo sa tu usídlili západní a východní Slovania, z ktorých sa postupne sformovali Poliaci, Rusíni či Ukrajinci. Územie budúcej Haliče priťahovalo pozornosť už od raného stredoveku, pretože bolo na spojnici obchodnej cesty zo strednej Európy na sever do Novgorodu a Birky. Vďaka tomu veľmi skoro vznikli mestá ako Przemyśl, Ľvov a Brody, ktoré pútali obchodníkov najmä židovského pôvodu a neskôr i Arménov.
M. Pollack zachytil v knihe začiatok konca tohto pozoruhodného sveta. Veľmi plasticky a presvedčivo sa mu podarilo opísať obyvateľov Haliče, ich sídla a prírodné prostredie. Detailný obraz sa mu podarilo vytvoriť aj vďaka rozsiahlym citáciám zápiskov a spomienok haličských i bukovinských autorov. Priblížil i geograficky podmienené rozdiely v životnom štýle jednotlivých etnických skupín, čo spôsobilo, že si rôzne kultúrno-etnické skupiny nekonkurovali, ale vzájomne sa dopĺňali.
Je neuveriteľné a nesmierne smutné, ako za necelé tri desaťročia zmizli ľudia a ich svet, ktorý sa tu formoval a fungoval po stáročia. Žiaľ, mnohí vtedajší obyvatelia Haliče na začiatku 20. storočia prorocky tušili, že ich krajina je miestom bez budúcnosti. Mnohé ich opisy sú plné smútku nad bezútešnou situáciou tamojšieho obyvateľstva. Habsburské či neskôr rakúske dedičstvo je však dodnes v mnohých mestách viditeľné. Spoločným prvkom sú Ringplätze – námestia, kde sa sústreďoval kultúrny a obchodný život. Na námestiach ste našli vyššie školy, kaviarne, obchody i kultúrne inštitúcie. Rakúska monarchia spomenutou urbanizáciou vtláčala svoju pečať nielen v Haliči, ale na všetkých svojich spravovaných územiach, najmä tých, ktoré bolo potrebné obnovovať po porazení a stiahnutí sa Osmanskej ríše.
Niekdajšia Halič bolo územie ležiace zdanlivo mimo záujmu európskych mocností, ktorého by sa tzv. veľké dejiny vôbec nemali dotýkať. Žiaľ, skutočnosť je opačná. Práve dianie na scéne veľkých dejín sa veľmi smutne, až kruto podpísalo na dnešnej neexistencii tejto historickej krajiny. Začiatkom zániku bola prvá svetová vojna a definitívnu bodku za rozpadom historickej krajiny dal pakt Ribbentrop-Molotov, dohovor dvoch zločineckých systémov, ktorý ovplyvňuje politické rozdelenie stredovýchodnej Európy dodnes.
Kniha Halič. Putovanie po stratenom svete by mohla byť inšpiráciou aj pre podobnú knihu, ktorá by rozprávala o našej krajine okolo roku 1900. V mnohom sa totiž územiu historickej Haliče podobáme. Dnes si už možno mnohí neuvedomujú, že kultúrna pestrosť Haliče nebola ničím výnimočným ani v našom priestore. Aj na území južne od Tatier bol svet viacerých jazykov a náboženstiev. Podobne ako v Haliči aj u nás žili uvedené skupiny vo vzájomnej symbióze. Malou lastovičku a možno dobrým základom podobnej knihy bola výstava „Mikuláš nejestvuje“ prekladateľa knihy Michala Hvoreckého, ktorý sa prekladu zhostil veľmi dobre.
