Melón sa vždy smeje - Dušan Dušek

Vydavateľstvo Slovart 2013

Ak sa nemýlim, tretí výber z tvorby najmajstrovskejšieho majstra slovenskej poviedky Dušana Dušeka (1946) s názvom Melón sa vždy smeje obsahuje autorove práce z knižiek, ktoré vyšli v rokoch 1975 – 2003 (Oči a zrak, Prášky na spanie, Teplomer, Vták na jednej nohe), a dve knižne nepublikované poviedky, pričom text poviedky Násobilka z knihy Teplomer sa vsunul do textov „leporela“ Vták na jednej nohe. Vyberať z tucta Dušekových knižiek do novej knižky je však aj tak ťažké, pretože pri neodmysliteľnej kvalite každého publikovaného Dušekovho textu musí zostavovateľ nevyhnutne brať do úvahy napríklad aj frekvenciu opakujúcich sa motívov či tém, ako aj posuny v ich sémantike. Zdá sa, že tento výber si vytýčil za cieľ vystihnúť vývinovú kontinuitu štyridsaťročnej stálice nášho literárneho minivesmíru a že sa to editorom tejto edície (Zuzana Šeršeňová) do značnej miery podarilo: na čitateľskom stole máme dokument, ktorý svedčí o nevšednom talente, o jeho stálosti, ale rovnako i o jeho nepokojnej vývojaschopnosti.

Výber však s  nemenšou reliéfnosťou ukazuje, že hlavným hrdinom Dušekových príbehov je čas: čas letiaci odkiaľsi kamsi inam, čas vrstviaci sa v človeku ako nedobytná hora, čas vracajúci sa v spomienkach ako bumerang schopný zabíjať i oživovať, čas uložený v pamäti ako jediná, avšak neistá istota, čas odnášajúci so sebou farebnosť osudových okamihov. To kvôli nemu Dušek vymyslel toľké sofistikované fígle, vybrúsil toľké lákavé bonmoty, nastavil rafinované pasce na slová, zvuky, farby, aby pred jeho slepým vyčíňaním zachránil hodnotu, ktorá stojí nad všetkými hodnotami – lásku. Všetko, čo je v Dušekovi pekné, tvorivé a objavné, akosi samobytne súvisí s časom a jeho materializáciou v tvare zabetónovanom slovom. A nejde len o monumentalizáciu Záhoria, Piešťan či Bratislavy, ide rovnako o monumentalizáciu takých neuchopiteľných entít, ako sú cit, poézia alebo fantázia.

Ak kritika chválila Dušeka za priezračnosť, čistotu a tvarovú dokonalosť jeho prozaických textov, všetko toto nájdeme už v poviedkach z knižky Oči a zrak (príbehy so Škoricou). Dôležité je, že zo všetkého, na čom spočinú rozprávačove oči a o čo zavadí jeho zrak, sa stane udalosť. Až táto udalosť generuje magiku, prekračujúcu reálny čas a nadobúdajúcu vlastnú časovosť.

Do textov kompozície Prášky na spanie sa dostávajú starí ľudia (Adamova manželka Škorica je lekárkou na geriatrii). K bezstarostnej mladomanželskej láske sa pridružuje šokujúca staroba a ešte šokujúcejšia smrť. Táto zložitosť sa prejavila aj tým, že autor zdvojuje hlavných rozprávačov (aspekt Adama a Škorice splývajúci do rozprávačského dialógu), ba pridáva ďalších (Škoricine pacientky). Akoby tým chcel autor vytvoriť akýsi absolútny text, v ktorom je všetko naraz a mimo času. Miniaturizácia motívov tu prebieha bez rámcovania príbehom: vzniká kaleidoskopický obrázok, v ktorom je zatavený čas ako podmienečne prisvojená vlastnosť príbehov. V poviedkach TeplomerTrci-frci do rozprávačského objektívu („Píšem poviedku o nezachytiteľnosti sveta… o jeho mučivej nepostihnuteľnosti“ alebo „Spomínam si na spomínanie“) vstupujú prostredníctvom postáv na scénu širšie kontexty – politika a história. Čas už nie je iba časom postáv a ich príbehov, ale aj časom más. Hovorí sa tu o J. Špitzerovi, ale nemôže sa obísť holokaust, o R. Slobodovi, ale musí sa objaviť i psycho-sociálne pozadie jeho samovraždy, o nežnej revolúcii 1989, ale akosi to nejde bez vymazávania pamäti za komunizmu. Adam so Škoricou zrazu ustrnuli medzi minulosťou, ktorá stojí, a predsa sa vzďaľuje, a medzi budúcnosťou, ktorá tiež stojí, a predsa sa približuje.

Preto sa do textov takisto leporelovito-miniaturizovaných príbehov knižky Vták na jednej nohe dostalo nielen ešte viac metaforiky a medzipríbehovej polemiky, ale aj viac reflexívnosti a filozofických alúzií. Akoby autor chcel po poctivom hľadaní strateného času povedať: toto nám zostalo – nie sme to my, ale je to pekné. Také je svedectvo výberu o Dušekovom zápase s časom.

A v posledných dvoch číslach výberu – nových prózach Voda prítomnosti Melón sa vždy smeje – sa Adam so Škoricou (prítomnosť) ocitajú možno aj nad časom.

V  prvej dialogizujú dva barytóny Iwan Plavčík alias Ivan Laučík a Adam Podoba alias Dušan Dušek za prítomnosti večnej Škorice o otázkach nekonečného kolobehu prírody a nadčasovosti mora (Jadran) a najmä o tom, že „z rezervoárov je minulá voda vytláčaná vodou prítomnosti“. Druhá, obsahujúca vari najdlhšiu Dušekovu vetu, kde Škorica len-len že nepríde o život a kde nebezpečne pribúda stratených vecí, je akousi Adamovou Ódou na radosť, ktorú možno nájsť všade, ak sa správne nastaví uhol pohľadu. V oboch prípadoch už čas nie je taký rozhodujúci. Alebo už rozhodol.