Recenzia
Anna Bukovinová
03.01.2019

Menej je niekedy viac

Oficiálny básnický vstup do literatúry predstavuje u Michala Talla jeho debut Antimita, ktorý vyšiel v roku 2016. Ide o zbierku vyznačujúcu sa predovšetkým racionálnou odosobnenosťou, cieleným odpoetizovaním básnického jazyka v intenciách lexiky, ktorá je príznačná pre sféru informačných technológií, ale paradoxne aj jej ideovým „prehodnocovaním“ v zmysle subjektívnej, výsostne osobnej lyrickej výpovede.

Zatiaľ čo v prvej knihe bola tematika ľúbostných vzťahov a medziľudskej komunikácie ako takej prítomná len implicitne, teda pod formálnymi „nánosmi“ anestetickej poézie, v autorovej aktuálnej zbierke sa „vecnosť“ a „pojmovosť“ markantne oslabujú, ale neznamená to, že by sa vytratili úplne. Kniha ako celok vyvstáva z princípov, ktoré sú symptomatické pre techniky fotografického priemyslu. Odzrkadľuje sa to jednak na úrovni jazyka, teda v cielenom výbere príznakovej slovnej zásoby, ale aj v špecifickom dizajne záverečného oddielu, do ktorého sú inkorporované priehľadné strany pripomínajúce fotografické filtre. V súlade so zvolenými postupmi je potom i inšpirácia takými softvérovými aplikáciami, ako je napr. „retušovanie“, teda úmyselná modifikácia básnického textu pomocou „vymazávania“ jednotlivých slov, prípadne celých slovných spojení. Táto básnická „technika“ chtiac-nechtiac evokuje príbuznosť s dielom Nóry Ružičkovej Práce & Intimita (2012), ale s tým rozdielom, že autorka pri tvorivom „redukovaní“ textu nadväzovala na princípy výtvarného umenia. Ako výraznejšia sa preto javí súvislosť so zbierkou Michala Habaja Caput Mortuum (2015), ktorá je Tallovej Delte blízka i motivicky. Niektoré básne sa svojím stvárnením, konkrétne využitím filmovej optiky a zacielením sa na detail, pripodobňujú tvorbe Márie Ferenčuhovej, aj keď v celkovom kontexte Tallovej zbierky možno hovoriť ani nie tak o zornom uhle „oka kamery“ ako o pohľade cez „oko fotoaparátu“. V metóde voľného umiestňovania slov do priestoru strany alebo ich radenia do „útvarov“, ktoré na pozadí zdanlivo „chaotického“ textu vytvárajú samostatné strofické jednotky, možno zase vidieť analógie s básňami Kataríny Kucbelovej.

Podstatné je, že autor nenadväzuje na diela etablovaných autoriek ako epigón, i keď prostredníctvom svojho lyrického subjektu uvádza, že je epigónom „Veľkého epigóna“ (s. 23), teda básnika Michala Habaja, ktorý sa týmto „prívlastkom“ prezentoval na obale debutu 80-967760-4-5 (ako „epigón“ P. Macsovszkého). Tallo sa snaží o to, aby všetky spomenuté princípy korešpondovali s jeho vlastnou básnickou koncepciou, ktorá v Delte vyvstáva predovšetkým z polemického uvažovania o slove, a to v jeho verbálnej i textovej podobe. Zvolenými postupmi, ako aj priebežným variovaním rôznych zámenných osôb (dominantne však 2. osoby j. č.), sa autorova poézia stáva významovo mnohoznačnejšia, rozptýlenejšia, otvára sa interpretácii cez niekoľko ideových plánov a v porovnaní s jeho debutovými básňami sa javí ako ťažšie „uchopiteľná“. Tento aspekt nehodnotím ako negatívum, práve naopak. Jazykový minimalizmus niektorých textov básnik úmyselne zvýrazňuje prostredníctvom tzv. „bielych miest“, ktoré majú v zbierke formu prázdnych alebo poloprázdnych strán a ktoré funkčne dotvárajú myšlienkové smerovanie celého diela.

Ideovou platformou básnickej zbierky je slovo, ktoré autor priebežne „nasvecuje“ z rôznych uhlov pohľadu, a preto tento motív miestami nadobúda až ambivalentný, rozporuplný charakter. Časť textov má v knihe sebareferenčný rozmer, ale nejde o „sebareferenčnosť“, ktorá je typická pre básnické „sterily“ Petra Macsovszkého. To znamená, že ich zámerom nie je popretie poetickej funkcie jazyka ako takej, ale skôr uvažovanie o tom, či prostredníctvom slova (hovoreného alebo písaného) možno verne reflektovať ľudské pocity a emócie. Táto polemika sa teda neodvíja len od zmyslu básnického textu alebo od autora ako jeho „demiurga“, ale rozširuje sa o ďalšie významové okruhy, ktoré boli tematicky ukotvené už aj v zbierke Antimita. Konkrétne ide o ľúbostnú tematiku (vzťah homosexuálnych partnerov) a tému medziľudskej komunikácie vo všeobecnosti. Slovo a jeho vyjadrovacie možnosti básnik konfrontuje s funkciou obrazu, teda s „fotograficky“ zachytenými detailmi v podobe ľudského gesta alebo výrazu tváre, a tak voči sebe stavia dva komunikačné systémy: jazyk a „reč tela“. Členy tejto „komunikačnej“ paradigmy však neoscilujú len medzi pólmi intímnej a intímno-spoločenskej lyriky. Vzniká dojem, že na slove stojí evolúcia celej živočíšnej ríše vrátane človeka, ktorý sa v kolobehu sveta pohybuje od pólu života k pólu absolútneho fyzického zániku. Tieto významové nuansy sa odostierajú v kontexte básní, ktoré v kompozičnej štruktúre zbierky vystupujú ako tzv. „intermezzá“ a ktoré jednotlivé knižné časti v podstate rámcujú. Na významovom pláne celého diela sa pritom javia ako ideovo nosné a spôsobom stvárnenia pripomínajú mýty.

Zbierka Michala Talla reprezentuje typ poézie, ktorý je v slovenskej literatúre prítomný od 90. rokov 20. storočia prostredníctvom autorov tzv. textovej generácie (pojem J. Šranka). Pozitívne je, že básnik sa vo svojich textoch snaží potláčať „vecnosť“ vyjadrovania, básne nestavia len na bezobsažnom „experimentovaní“ so slovom, ale odosobnenie premieňa na zosobnenú lyrickú výpoveď. Kladom knihy je i fakt, že niektoré básne sa otvárajú viacúrovňovému čítaniu a podnecujú k opakovanému prehodnocovaniu slov v zmysle nových myšlienkových podnetov. Na druhej strane sa táto „mnohovýznamovosť“ dosahuje pomocou takej širokej škály tvarových modifikácií, až smeruje k významovému „znejasneniu“ a celkovej „prekombinovanosti“ jednotlivých tvárnych postupov. Objavuje sa otázka, či autor zle neodhadol mieru, v ktorej je snaha o inovovanie tvaru ešte funkčná a v ktorej sa už takéto aktualizačno-modifikačné techniky stávajú výrazom túžby po odlíšení. Je prirodzené, že autori súčasnej poézie sa neustále pokúšajú prichádzať s podnetmi, ktoré sú nekonvenčné a ktoré menia tradičnú predstavu o tematickej i formálnej podobe lyrickej výpovede. Nadobúdam však pocit, že postupne sa práve táto „nekonvenčnosť“ stáva výrazom konvenčnosti. V tomto ohľade teda jednoznačne platí, že menej je niekedy viac.
 
Anna Bukovinová