Recenzia
Petra Blšťáková
31.10.2014

Menoslov - Alta Vášová

F. R. & G. 2014

„Kniha je pohlcujúca. Ponoreniu do rozprávaní a rozjímaní pomáha štýl, ktorý pripomína techniku prúdu vedomia...“
 

Najnovšou knihou poviedok Menoslovautorka nadväzuje na svoju predchádzajúcu prozaickú tvorbu pre dospelých. Prináša dvadsaťšesť „momentiek“, vhľadov do životov a myslí ľudí, o ktorých čitateľ inak vie, len ako sa volajú a koľko majú rokov (tieto dva údaje slúžia ako názvy poviedok).

Kniha je pohlcujúca. Ponoreniu do rozprávaní a rozjímaní pomáha štýl, ktorý pripomína techniku prúdu vedomia prerozprávaného rozprávačom. Texty sú v mnohom blízke poézii a evokujú zážitok podobný tomu pri čítaní básní. Majú zvláštny vnútorný rytmus, ktorý sa prejavuje vďaka autorkinmu jedinečnému výberu slov, z ktorých každé jedno má svoje miesto. Poéziu však pripomínajú i formálne: netypickým členením, náhle končiacimi riadkami a novými odsekmi.

Menoslov. Vraj, že spravodlivé usporiadanie. Že vraj poriadok. Každý hneď vie, kam ho zaradili. Nedá sa predbiehať, ani ustupovať,“ v knihe Alty Vášovej nie sú jednotlivé mikropríbehy, úvahy, teda postavy radené abecedne, ale náhodne. O poradí nerozhoduje ani pohlavie – pätnásť ženských, jedenásť mužských postáv, ani rod, ani vek – v škále od jedenásť do osemdesiatosem rokov. A ani tieto čísla nevnášajú poriadok, či systém do mixu ľudského mraveniska, do ktorého je čitateľovi dovolené nahliadnuť vďaka rozprávačovi podávajúcemu pocity, myšlienky a príbehy reprezentantov mozaiky ľudstva, ľudskosti.

Spoločným menovateľom poviedok je snaha o prekročenie každodennosti či prekonávanie problémov – jednoducho cesta k šťastiu, naplneniu, k tomu, čo bude dávať zmysel. Príbehy aktérov Menoslovu sú obyčajné, emocionálne, smutné, veselé, každodenné. Ideály o rovnováhe či šťastí sa postavy snažia napĺňať podľa zadania určeného zvonka. Prázdno, všednosť, ktoré pociťujú, sa snažia prekročiť podľa šablóny, ktorá nevychádza zo spoznania vlastných a skutočných pohnútok. Niekedy síce dosiahnu to, po čom túžili, no omnoho častejšie cítia len ešte väčšiu prázdnotu alebo objavujú celkom nový otvorený priestor, ktorým treba tápať ďalej. A ak sa aj začne črtať takáto vytúžená cesta von (alebo dnu?), zvykne sa náhle prudko stočiť. Osudy postáv napriek ich úpornej snahe riadi nevyspytateľná sila. Napriek tejto nezvratnosti zbierka poviedok nie je vyznaním nihilizmu, ale zachytením zákutí ľudskej duše, ktoré človek skrýva aj sám pred sebou.

Poviedky predstavujú samostatné časti, no empatický čitateľ, ktorý bude túžiť zbaviť postavy ich osamelosti, by isto zvládol niektoré z nich dejovo prepojiť. Pomáha tomu aj nemenný rozprávač, ktorý či už reprodukuje myšlienky starčeka, alebo malého dievčaťa, používa stále rovnaký jazyk. Aj vďaka tomu skladačka heterogénnych kúskov toho, čo to znamená byť človekom a žiť, tvorí jeden univerzálny celok, v ktorom si svoje miesto dokáže nájsť každý (čitateľ).