Vyhľadávanie
Štefan Strážay
Tiché leto
1
Sekera vzlietne do podoby
motýlieho krídla.
Je slnko, kde bol chládok.
Plechový hrnček,
otlčený dažďom,
je plný svetla a kyslý
ako jablko.
2
Ruka na vypratom obruse
a s tabakovým tieňom.
Zoťatý strom. A mesiac
ako ho ľutuje.
Básnik Štefan Strážay (1940) je prítomný v slovenskej poézii takmer šesť dekád. Roku 1960 debutoval časopisecky v mesačníku Mladá tvorba, roku 1966 knižne zbierkou básní Veciam na stole. Doposiaľ vydal celkom 12 zbierok. V roku 2011 – s odstupom takmer 20 rokov od vydania poslednej zbierky Interiér – vyšlo jeho súborné Básnické dielo. Najnovším uceleným príspevkom do reflexie poézie tohto autora je monografia Zoltána Rédeya Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“. Lyrika Štefana Strážaya.
Spomínané súborné Básnické dielo do tlače pripravil M. Jareš, ktorý básne z jednotlivých zbierok doplnil informáciami o ich časopiseckých variantoch a dokladmi o ich dobovej literárnokritickej recepcii, čím vytvoril reprezentatívny, vnútorne ucelený prehľad o Strážayovej tvorbe a zároveň vyvolal polemiku o tom, či je autorovo básnické dielo už definitívne uzavreté, alebo ešte nie.
Hoci sa nám Strážay už roky nepripomenul žiadnou novou básňou, jeho tvorba je stále v komunikačnom obehu. Zásluhu na tom majú najmä odborníci na slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia, ktorí sa k nej priebežne vracajú a formou interpretácií jednotlivých básní ju otvárajú dnešnému čitateľskému publiku. Aj v Rédeyovej monografii dominuje interpretačný prístup k vybraným Strážayovým básňam – viaceré z nich pritom už prešli testom iných interpretov, v odhaľovaní jedinečného posolstva ďalších Rédeyovi patrí prvenstvo.
V jednom i druhom prípade k textom básní však Rédey vždy pristupuje rovnako – sústreďuje sa na najmenšie detaily jazykovej a tematickej výstavby interpretovaného textu a zároveň ho číta v súvise s celou Strážayovou tvorbou, čo mu umožňuje v príslušných lyrických textoch rozpoznať typicky strážayovskú autorskú koncepciu v nich zobrazeného výseku sveta. Podľa Rédeya smerodajným koncepčno-tematickým aspektom Strážayových básní je ich zameranie na deficitný životný svet, ktorý je pre subjekt lyrickej výpovede „z existenciálneho hľadiska problémový, t. j. nedostatkový, nevyhovujúci, neúplný; svet, v ktorom existovať preňho znamená pretrvávať v neuspokojivom rozpoložení, byť v problémovej životnej situácii“ (Rédey, s. 129).
Ja sama obľubujem Strážayove básne najmä preto, lebo si ich lyrický subjekt na základe svojej osobnej skúsenosti uvedomuje, ako na tom v problémovej životnej situácii skutočne „je“, ako to dnes naozaj „chodí“ v reálnom živote človeka. V tomto ohľade nevidím rozdiel medzi lyrickými subjektmi básní, ktoré Strážay napísal vo svojom mladšom veku – a ktoré majú osobne zaujatejšiu zmyslovo-konkrétnu podobu – a básňami, ktoré napísal v staršom veku – tie majú reflexívnejšiu, analytickú podobu založenú na vecnom, zdanlivo nezaujatom, neosobnom odstupe od skutočnosti. Jedny i druhé sú pre mňa zdrojom špecificky lyrického zážitkového poznania.
Letné a zimné básne
Báseň Tiché leto pochádza z prvej Strážayovej zbierky Veciam na stole. Zároveň to je jedna z tých jeho básní, v ktorých sprítomňuje stav lyrického subjektu prostredníctvom konotácií slova leto, na rozdiel od tých z nich, v ktorých sa stav lyrického subjektu naopak sprítomňuje prostredníctvom konotácií slova zima. Rédey s ohľadom na túto skutočnosť rozpoznáva v Strážayovej tvorbe tzv. letné a zimné básne. „Zima a leto a ich atribúty sú buď priamo tematizovaným, alebo len rámcujúcim motívom či jednoducho súčasťou obraznosti viacerých autorových básní a majú u Strážaya viac-menej ustálenú motivickú paradigmu. Zima sa obvykle u Strážaya spája s očakávaním, predvídaním – leto zase s retrospektívou a tenziou. Leto predstavuje v básnikovej tvorbe nezriedka čas už prežitého, minulého alebo práve sa minuvšieho (čoho uplývanie alebo koniec si lyrický subjekt uvedomuje), to, čo sa práve končí, odchádza a pod. Oproti tomu zima u Strážaya má často ešte len nastať...“ (Rédey, s. 23).
Slovo leto, ktoré figuruje v názve básne ako informácia o tom, čo bude jej témou, označuje to zo štyroch ročných období, ktoré je vďaka vysokej intenzite slnečného žiarenia – a s ním súvisiaceho svetla a tepla v jeho priebehu – plné života, ruchu, pohybu a hluku. Z tohto dôvodu je prívlastok „tiché“ v ostrom protiklade s predstavou, ktorú máme bežne o lete – že býva rušné, ba až búrlivé, nepokojné, najmä ak ide o naše emócie, city. Ak je leto tiché, dôvodne možno predpokladať, že život vtedy plynie nečujne, nezvučne, bezhlasne, len vo vnútri, vo vedomí jeho aktérov. Aj lyrický subjekt básne Tiché leto, ako vyplýva z dvojveršia „ruka na vypratom obruse / a s tabakovým tieňom“, nekoná, len sedí osamelý za stolom, na ktorom má položenú ruku s cigaretou, mlčky fajčením zaháňa nervozitu a zrejme reflektuje aj zmenu, ku ktorej došlo v jeho najbližšom okolí: „je slnko, kde bol chládok“ a od ktorej azda očakával zlepšenie svojej životnej situácie, napríklad vyriešením, odstránením problému, ktorý ju komplikuje. Domnievame sa, že môže ísť o problém, ktorý súvisí s jeho partnerským, ľúbostným vzťahom.
V názve ani v samom texte básne síce nič nenaznačuje, že by sme pod slovom leto mali rozumieť dajaký, hoci aj neuspokojivý „stav“ lásky, isté však je, že do prostredia dedinského dvora, na ktorom stál strom, pod ktorým sa nachádzal onen stôl, pri ktorom lyrický subjekt aktuálne sedí, fajčí a rozmýšľa, patria aj ľudia a že môže byť medzi nimi aj žena, s ktorou ten ľúbostný vzťah môže mať. A potom je tu napríklad aj Strážayova „letná“ báseň Koniec leta z jeho tretej zbierky Sviatky (1974), na ktorú sa možno odvolať tvrdiac, že leto je v Strážayovej poézii časom neuspokojivej lásky. Lyrický subjekt tejto básne je totiž rád, že leto – a s ním aj jeho ľúbostný vzťah, ktorý sa dostal až do fázy telesného zbližovania s partnerkou – končí: „Po lete, ktoré nemalo byť/ také svetlé [...] po tom, čo si sa bál dýchnuť na jej úzkostné hrdlo, / znova medzi samozrejmými predmetmi a ľuďmi; po lete, ktoré nemalo byť.“
Otlčený hrnček, kyslé jablko
Ak z básne Koniec leta cítiť istú úľavu vyplývajúcu z návratu jej lyrického subjektu zo sveta neuspokojivého, nesamozrejmého ľúbostného vzťahu do sveta samozrejmých predmetov a ľudí, z básne Tiché leto cítiť nepokoj a napätie, pretože nádej jej lyrického subjektu na ľúbostný vzťah zanikla – zostal namiesto neho iba „zoťatý strom“, čo mu nie je po vôli, čo ho omína. Odkiaľ to však o lyrickom subjekte vieme, keď nám v básni sám o sebe, o svojom probléme, nič dôležité neprezrádza?
Od lyrickej básne očakávame, že nám predstaví vnútorný stav lyrického subjektu, báseň Tiché leto však v tomto ohľade naše očakávanie sklamáva. Namiesto obrazu vnútorného stavu nám v nej Strážay ponúka záznam, opis diania na dedinskom dvore v jeden tichý letný deň (báseň Tiché leto bola časopisecky uverejnená pod názvom Tichý letný deň). Tento záznam pozostáva z dvoch častí. V prvej časti „lieta“ v priestore dedinského dvora ťažký predmet – sekera. Ako motýľ – elegantne, poľahky a nečujne – sa dostáva do pohybu (do vzduchu) a akoby mávnutím krídla, na ktoré sa podobá jej kovová hlava zakončená ostrím, spôsobuje zmenu v poveternostnej situácii panujúcej na dvore: „je slnko, kde bol chládok“. Sekerou bol zoťatý strom, ktorý tienil dvor, takže teraz sa slnečné svetlo „nalialo“ aj do dažďom otlčeného plechového hrnčeka stojaceho na stole, ktorý bol pod stromom. Zvláštne pritom je, že slnečné svetlo, ktoré pod stromom nebolo, a teraz je ho všade dostatok – ba aj hrnček je ho plný –, je kyslé, má chuť kyslého jablka, ktorá je, najmä ak jablko nie je ešte zrelé, ostrá, štipľavá, nie príjemná. Prirovnanie slnečného svetla z hrnčeka ku kyslému jablku preto možno brať ako náznak, že s lyrickým subjektom básne nie je niečo v poriadku, že sa prinajmenšom v priestore slnkom zaliateho dvora necíti celkom komfortne.
Pozorujúci subjekt
V druhej časti básne sa pozornosť sústreďuje priamo na konanie jej lyrického subjektu. Lyrický subjekt, muž, sedí pri stole, fajčí a rozmýšľa o zoťatom strome a s tým súvisiacej zmene. Na „obraze“ tejto situácie však muža synekdochicky sprítomňuje iba jedna ruka – tá, ktorá položená na stole drží cigaretu. Odhadujeme, že slnko na dvore musí byť mimoriadne silné a jeho svetlo naozaj ostré, pretože na obruse, ktorým je prikrytý stôl, je viditeľný aj slabý tieň cigaretového dymu. Ruka lyrického subjektu je však zároveň rukou toho, kto držal sekeru, keď zotínal strom so zámerom zmeniť situáciu na dedinskom dvore, v hrnčeku svojho životom skúšaného partnerského vzťahu, vo svoj prospech. Tento zámer však lyrickému subjektu nevyšiel, namiesto slasti zakúša strasť, trpí a trápi sa, jeho mementom je ním „zoťatý strom“, ukončený vzťah.
Odkiaľ toto všetko o lyrickom subjekte vieme tentoraz? Od jeho pozorovateľa, ktorý sa v priestore dedinského dvora pohybuje spolu s ním, no neparticipuje na výrube stromu. Celú situáciu pozoruje iba zvonka, resp. zhora. Skrytý za „maskou“ mesiaca vciťuje sa do citového rozpoloženia lyrického subjektu a poskytuje nám o ňom vybrané informácie, a to vo forme osobitných dodatkov, priradených k opisu diania na dvore: „hrnček [...] plný svetla a kyslý ako jablko“; „ruka na vypratom obruse a s tabakovým tieňom“; „a mesiac ako ho ľutuje“. Bez informácií tohto druhu by sme sa pri čítaní básne určite kĺzali iba po jej povrchu a vnímali ju možno len ako „obraz“ istého životného prostredia, a nie aj ako správu o vnútre lyrického subjektu.
V básni Tiché leto je totiž veľa nedourčených miest a skrytých súvislostí medzi jej jednotlivými motívmi. Je to dané tým, že v počiatočnom období svojej tvorby Strážay vytváral obrazy životného sveta cestou statického opisu vecí bez opory v príbehu. Čím viac neurčitosti pritom v literárnom texte je, tým viac odlišných interpretácií jeho zmyslu vzniká. O tom, k akému širokému rozptylu môže pritom dôjsť, ukazujú interpretácie básne Tiché leto z pera J. Zambora, J. Briškára, J. Gavuru a Z. Rédeya uverejnené roku 2015 v časopise Vertigo. Čím viac interpretácií toho istého textu však jestvuje, tým väčší je predpoklad, že sa dospeje k jeho skutočnému zmyslu.
Mária Valentová
