Vyhľadávanie
Majster krátkej prózy
Martin Vlado: Mestský pustovník, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Po niekoľkých básnických zbierkach (jednej v autorskej spolupráci s Petrom Bilým) sa Košičan Martin Vlado predstavuje aj ak prozaik, poviedkami i črtami. Dotýka sa vnútorného sveta človeka, ktorý sa tu nachádza sám, v hraničných polohách, na míľnikoch svojej citovej existencie. Drobnohľad pocitov, nedeľná chvíľka depresie i rozkoše, pomalé umieranie a znovuzrodenie morálky – vo Vladových textoch nájdete všeličo... Píše divokým perom rôznorodo, jeho príbehy sa neodlievajú z jednej formičky. Krátke prozaické žánre mu dávajú slobodu vo vykresľovaní životných póz, situácií a osudov. Nepotrebuje do textu zanášať zbytočnosti, a preto zanecháva priamočiary odkaz – dojem. Dojmová, tak by sa dala označiť táto narácia, nebyť hĺbkovej štruktúry textu a niekoľkých vrstiev usúvzťažnených motívov. Texty sú sústredené v štyroch častiach, kompozične zaujme špecifické radenie dejových sekvencií, tiež použitie podkapitol, odsekov s odmlkou (a pomlčkou), čo nápadne pripomína strofiku básnictva. Napokon próza je popretkávaná príležitostnými básňami, čím sa autor opäť odvoláva na svoj umelecký pôvod. Takisto je veľmi zaujímavé sledovať, ako (alebo nakoľko) je možné bývalý lyrický subjekt zosobniť do úlohy postavy či rozprávača v próze. Reflexia samého seba, spoločnosti i svojho okolia vo Vladových textoch zahmlieva hranicu medzi fiktívnosťou rozprávačstva a autobiografiou. O tom, kam patrí nenaplnená láska, chlapec zo zamrznutého jazera, kamarát opaľujúci sa na cintoríne alebo kňaz s ľúbostnými avantúrami, by nám vedel porozprávať asi iba sám autor. Zatiaľ sa odkrývajú iba veľmi neurčité kontúry pamäti človeka, citlivej bytosti z paneláku kdesi uprostred osamotenej civilizácie. Kto je vlastne v úvode spomenutý Majster krátkej prózy, so všetkými opísateľne banálnymi pocitmi? Kde sa berie tá podivuhodná esencia pocitu človeka, zúfalca z okraja spoločnosti, skrachovaného a psychicky chorého básnika...? Apropo, za spomenutie stojí jeho vyčítavý list psychiatrovi (sedliakovi s akademickým titulom) v Malom sérotonínovom blues, spolu so svojskou interpretáciou pseudofilozofie, alebo beznádejný bytový turista, plniaci Boží plán: „Celý život sa rozhodujem / medzi kostolom a krčmou / v pevnej viere / že až zomriem / Boh sa rozhodne správne.“ Mestského pustovníka môžem len odporučiť, aj kvôli tomu, že útla knižočka málo berie a veľa dáva.
Peter Rybanský
