Vyhľadávanie
Hľadanie metafyziky detstva
Amélie Nothomb
Metafyzika trubíc
Preložila Mária Ferenčuhová
Bratislava, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT 2004
Amélie Nothombovú, v súčasnosti jednu z najproduktívnejších belgických autoriek píšucich po francúzsky, poznajú slovenskí čitatelia iba z románu V ohromení a strachu (Albert Marenčin, PT 2003), oceneného Veľkou cenou Francúzskej akadémie. K svojim spomienkovým knihám s autobiografickými črtami pridala aj najnovší román Biographie de la faim (Životopis hladu), ktorý pred mesiacom vydala vo francúzskom vydavateľstve Albin Michel. K téme detstva pristupuje veľmi originálne, pokusom rekonštruovať prvé obdobie života a jeho metafyzické problémy (problém času, vlastného Ja, smrti a podobne) cez niekoľko paralelných optík. Pohľad zvonka, ktorý pôsobí ako nezúčastnený, vecný, kombinuje s pohľadmi znútra, vpletenými do protagonistkiných spomienok, a napokon aj s reflexiami a sebareflexiami z jej neskorších rokov. Vo svojom rozprávaní, vyznačujúcom sa vytríbeným literárnym štýlom, strieda prvú a tretiu osobu rozprávača. Jej text sa číta (aj vďaka kvalitnému prekladu) presne tak, ako to naznačuje edícia, v ktorej kniha vyšla, teda „jedným dychom“.
A. Nothombová vytvorila osobitý typ autobiografického rozprávania, ktoré sa programovo obmedzuje na prvé tri roky života – pravda, (re)interpretované z pozície dospelej zapisovateľky. Ústredným motívom sa tak stáva pamäť, fenomén, ktorý hrá v ľudskom živote dôležitú úlohu, no ešte stále ostáva nedostatočne preskúmaný. Základná otázka, ktorú si kladie aj rozprávačka, mieri k vzťahu reálnej osobnej histórie a obrazu, či k sériám obrazov, nanovo dotváraných a pretváraných, ktoré nosíme o tejto histórii (o jej súčastiach) v sebe. Autorka si uvedomuje, ako ťažko možno presne rozlíšiť „naozaj zapamätané“ (vlastné skúsenosti, epizódy, pocity) od sprostredkovaných spomienok v podobe rozprávania iných ľudí, albumov fotografií a podobne. Pre autorku je cesta pamäťou o to zložitejšia (zároveň aj atraktívnejšia), že dieťa je prvé roky života uzavreté do (dobrovoľnej) nemoty a trvá pár rokov, kým sa ju rozhodne prvýkrát prelomiť a svoje myšlienky a pocity spojiť s nahlas vysloveným slovom. Detstvo sa mu tým rozkladá na dve fázy: na fázu bez slova a so slovom. A tak sa do dvoch fáz rozkladá aj všetko, čo dieťa obklopuje – veci, ľudia, zvieratká… Rozprávačka si v retrospektíve všíma závažnosť premeny, ktorú do jej detstva vnieslo slovo: hlasné a adresné, starostlivo premyslené, zvažované a v tejto súvislosti sugestívne opisuje svoje objavy o „sile reči“ …
Knižku Metafyzika trubíc možno čítať ako všeobecnejšie platný príbeh ponárania sa do vlastného detstva, ako pokus intelektuálne sýtenou hravosťou a duchaplnosťou zachytiť podoby detskej spomienky, pričom autorka odvážne necháva prelínať reálne s imaginatívnym – až k hranici absurdného, zvýrazňujúc tak problematickosť hľadanej podoby toho, čo už nenávratne uplynulo, zachyteného jedine v pamäťových stopách. Knižku možno vnímať aj ako obraz konkrétneho detstva mimoriadne inteligentného a senzitívneho európskeho dievčatka, ktoré sa identifikuje s krajinou vychádzajúceho Slnka, s jej kultúrnou tradíciou do tej miery, že prijíma jej ustálené obrazy aj pri vlastnom sebazobrazovaní („božstvo malého dieťaťa“). A len veľmi nerado sa zmieruje s tým, že bude musieť s rodinou túto krajinu opustiť.
Text Amélie Nothombovej je plný symbolov, náznakov, metafor, autorka vytvorila poetický, originálne koncipovaný autobiografický fragment rozohrávajúci aj našu fantáziu a rozkrýva pred nami veľa nových otázok o tom, ako sa rodia pamäťové obrazy (aj nášho vlastného ) detstva.
Etela Farkašová
