Protagonistov diela Temný priestor lesný od Nicole Krauss spája kompulzívna túžba utiecť z doterajšieho života, ich premena. Jeden ju prežíva vedome, druhý sa s ňou pasuje ako s nevedomým vedľajším produktom strachu zo straty rodičov a istoty. Obaja sú takpovediac zvýhodnení – hrdinka Nicole nesúca autobiografické črty je známou autorkou, druhý protagonista Epstein je zase obzvlášť dobre finančne zabezpečený. Obaja však pociťujú toto svoje zvýhodnenie ako ťarchu. Kým Epstein sa vzďaľuje od svojho života netušene, intuitívne, protagonistka, hoci si vlastné motívy uvedomuje len čiastočne, sa dostáva „do lesa“ cielene.

Nevedomosť je skvelá, žiadaná. Obaja protagonisti vzhliadajú k detskej optike – Epstein adoráciou a idealizáciou najmladšej dcéry, Nicole zase výčitkami voči samej sebe, výchove svojich detí – vychovávala ich konvenčne, nedokázala im ponechať svet vnímaný cez prizmu detstva, čím by ich ale vedome znevýhodňovala.

Príznačne, detinskosť, nevedomosť a naivita protagonistov je v mnohých pasážach diela viac záťažou ako harmonizujúcim prvkom. Nicole netuší, že Friedman Kafkov kufor z cudzieho bytu ukradol, Epstein si zase až na sklonku života uvedomuje, že anglické slovo forest sa skladá zo slov for a rest. V niektorých prípadoch sa protagonistom naivitou prispôsobujú aj vedľajšie postavy, ktoré s nimi vedú rovnako naivné dialógy – ako keď sa mĺkva vojačka hrdinke zdôveruje, že od bývalého priateľa dostala jej knihu, prečítala ju, no „nebola jej šálkou kávy“.

Neodhadnuteľné motívy a situácie stojace na pomedzí reality a sna sa stávajú stereotypom. Je jasné, že dôveryhodný vrátnik stratí dôležitý obraz, je jasné, že pri prevoze Kafkovho kufra nastanú komplikácie, že na protagonistku v púšti zabudnú.

V texte je začlenených aj pár nešikovných prirovnaní – „Keď sa to udialo prvýkrát, vstala som od kaviarenského stola a zamierila do podzemného krytu. Zišlo sa tam okolo sedem – osem ľudí, ktorí sa tvárili, akoby čakali v rade v potravinách, a keď zaznel výbuch, ozvalo sa tlmené ‘Fúú!’ akoby niekto v tom rade kúpil niečo výnimočné.“ Medzi temné zákutia textu patrí aj jeho intelektualizácia. Tá v mnohých prípadoch korešponduje s jeho esejistickým štýlom, v iných prípadoch zase pôsobí až subverzívne: „Lenže my sme nemali namierené do Friedmanovho bytu, ale na ulicu nazvanú podľa toho holandského brusiča šošoviek.“ Retardačným prvkom sa pre čitateľa môže stať veľmi pravdepodobná chyba v preklade slova shooting, nachádzajúca sa v jednej z úvodných kapitol, keďže v bytovom dome, v ktorom bol Epstein ubytovaný, sa malo nakrúcať, nie strieľať.

Židovská skúsenosť, náboženstvo ako také, expanzia vlastného Ja, s ňou súvisiace materstvo/otcovstvo, (ne)lineárnosť času a otáznosť priestoru. Týmito témami Nicole Krauss svoje dielo zahusťuje a viac než les z neho robí obrovské vedro dechtu – tak veľmi sa v ňom dá utopiť. To môže byť vzhľadom na esejistické znaky, ktoré text nesie, vnímané aj ako kvalita, no nadol ho ťahajú protagonisti, ktorí pôsobia, že v tomto pomyselnom hustom priestore strávili už nejakú dobu. Kontakt s realitou je takmer stratený a v tomto štádiu je pre hrdinov nemožné sa nad čokoľvek povzniesť. Čitateľ sa s postavami dostáva do stavu mysle, v ktorom je nemožné nerozmieňať na drobné každú menšiu spoločenskú konvenciu. Zároveň ale v texte na prvý pohľad prekvapia situácie, ktoré sú na hrane chápania. Tie sa v priebehu deja stávajú rutinou, a preto sú čitateľom nakoniec očakávané.

Korešpondujúc s protagonistkiným nelineárnym prežívaním času je dej prepletený historkami z minulosti a detstva, ktoré mnohokrát pripomínajú podobenstvá. Tieto historky sú do textu vsunuté organicky a spolu s obraznosťou napríklad pri opise horúčkového stavu protagonistky a dobre využitým metaforickým Kafkovým kufrom predstavujú najväčšie kvality diela.
 
Nina Podmanická