Recenzia
09.02.2006

Mexická vlna - Maxim E. Matkin - Náš tip

Náš tip

Maxim E. Matkin

Mexická vlna

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005

     Priznávam: som zvedavý na každého Matkina, hoci neviem, či je muž alebo žena, či má tridsať alebo päťdesiat a či jeho písanie zahalené  pseudonymom je len dielom šťastnej konštelácie hviezd alebo cieľavedomým tvorivým aktom so silným protikonvenčným akcentom na protest. Beriem to napríklad tak: Česi majú svojho Viewegha, Slováci svojho Matkina. V menách oboch je čosi symbolické, obidvaja autori ponúkajú nedostatkové tovary, do akých si vysoká literatúra neutrie ani nos a pre ktoré tá nízka nie je viac ako nepriznaný ľavoboček, obaja majú zástupy fanúšikov, ktorí sa vo svojich autoroch vidia, i odporcov, ktorí v mene princípu, z umeleckého jemnocitu, dobrého vkusu či z obyčajného snobizmu odporujú. Áno, na typ literatúry, ktorá reaguje na to, čo je v ľudských hlavách a ktorá k tomu prišla akosi príliš ľahko, si čitateľská pospolitosť musí trochu zvyknúť. Ktovie, aj efektné samozrejmosti a neskostnatené vynálezy iste časom stratia lesk a tiež skostnatejú ako mnohé pred nimi, no jedno sa zdá byť isté už aj dnes: negatívna či pozitívna popularita je vždy päsťou medzi oči tým, čo začali naháňať vlastný chvost alebo zablúdili v slepých uličkách, a božským mokom tým, čo chceli počuť niečo iné, ale nevedeli presne čo. Pravdepodobne to je prípad Maxima E. Matkina, jeho troch románových kníh, medzi nimi aj „najsmutnejšej a najkrajšej Matkinovej knihy“ Mexická vlna, ako čítame na jej záložke.

     Vonkoncom netreba Matkina upodozrievať z nadbiehania čitateľovi, ak z lásky, erotiky a sexu urobil spravil červenú niť ťahajúcu sa celým sujetom nielen ako väzobná atrakcia dovolávajúca sa pozornosti, ale predovšetkým ako demarkačné rozhranie subjektu, ktorý má po jednej strane džungľu ľudských pocitov a po druhej strane rovnako nepreniknuteľnú džungľu ľudských vzťahov.

Telesno je predsa len nejaký ostrovček, z ktorého sa dá všetko pozorovať s rizikom, že človek spadne do jednej alebo druhej hlbočiny, alebo to prežije. Pre Matkinových hrdinov túžiacich po láske a spravodlivosti, je to jediné, čo majú, keď je všetko hore i dole také krízové, neurčité, rozplývavé. Iste, majú ešte ideál nepatetickej a úzkostlivo skrývanej spravodlivosti sformovaný odporom k tomu, čo vidia zo svojho ostrovčeka, ale keďže „realita pomaly stráca na význame“ a „skoro nič už nie je naozaj“, aj ten skôr jedinca devastuje, ako by ho povznášal. Vo vyše dvadsaťročnom reáli Matkinovej knihy sa toto všetko v esemeskovom štýle preženie najmä cez vývoj troch postáv. Traja súrodenci, z toho jeden nevlastný, plus jedna opustená a sklamaná matka a jeden otec sklamaný, že sklamal všetkých, ale najmä sám seba, prežívajú svoj „koniec storočia“ a svoj začiatok nového tisícročia so svojimi končiacimi sa a začínajúcimi láskami, až je celej knihe z toho smutno a nostalgicky. Odišiel socializmus, kľúče odštrngali nový začiatok, čas odzvonil nové konce, Mečiar odišiel zo scény a Artmedia postúpila do Ligy majstrov, ale naši traja životaschopní hrdinovia, z toho dve ženy, nenašli svoje lásky, nech chceli ako chceli. Čo ostáva autorovi, ktorý smúti s nimi aj napriek tomu, že ich románové životy výdatne prikrmuje humorom a iróniou? Myslieť na všetky tie premárnené a nenaplnené existencie a dať im novú nádej. Myslieť so svojimi postavami na vierolomného alkoholického otca, ktorý svojmu synovi nevedel dať inšiu radu, než aby nevstupoval do nijakej strany a miloval iba „na brucho“. Autorka súcití so svojimi milými postavami, s tými, čo umreli na rakovinu alebo na samovraždu, ale napokon sa zmiluje aj nad tým, čo zradil, nevychoval svoje deti a bol eštébákom. Je jej s nimi aj pri všetkej tej veselosti, ostroumnosti a prirodzenom optimizme fakt nostalgicky a smutno, lebo keby aj láska bola, aj tak by „niekedy na všetko nestačila“. Zato má pre nich riešenie: splodiť nového človeka, ktorý má byť ženou, bez sexu. A tým sa aj kniha končí: Tereza s milovaným Kenedym budú mať dieťa, ktoré im porodí nevlastná sestra Verona. Bude to žena a bude to mesiáška.

     V Matkinovej knihe sa premelie naozaj všeličo. Melie sa to rýchlo a sugestívne. Pri čítaní si čitateľ občas pomýli postavu, občas sa mu žiada autora priam okríknuť, ale to nič nemení na veci, že je to kniha, ktorou svojou čítavosťou, neodvodenou obraznosťou, vzdelaním i inteligenciou ešte stále predstavuje nový fenomén v slovenskej literatúre.

Alexander Halvoník