Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Necelé dva roky od vydania titulu Domček jedným ťahom prichádza Veronika Šikulová s knižnou novinkou, ktorá sa nesie v podobnom duchu. Aj keď Domček jedným ťahom cenu za pôvodnú slovenskú prózu Anasoft Litera minulý rok nezískal, o tom, že si získal čitateľov, svedčí napríklad Cena čitateľov denníka SME, ale aj hodnotenie odborníkov, ktorí mu udelili Cenu Bibliotéky. Živé spomienky tu z textu tryskajú s ľahkosťou a radostne, hoci Šikulová zavše „zabŕdne“ aj do smutnejších vôd, čitateľ sa s mnohým prirodzene stotožní a pri čítaní pookreje. Pri čítaní Miest v sieti to už akosi tak ľahko nejde.
Spočiatku sa text akoby zadŕhal, kládol odpor, z prvých dvoch „kapitol“ písaných z pohľadu mamy Alice a dcéry Verony sa na čitateľa valí taká záplava slov, myšlienok a najmä obrazov, až sa začne obávať, že sa v nich utopí. Keby som mala nadviazať na motív vlaku, v knihe tak často (a funkčne) využívaný, čítanie prvých dvoch častí, navzdory ich rozdielnosti, pripomína možno práve jazdu vlakom. Vlakom, ktorý sa natriasa a nadhadzuje až tak, že má človek chuť z neho vystúpiť. Našťastie, nevystúpila som a čítala ďalej. Napriek tomu, že pre mňa ako čitateľa, ktorý z úcty k autorovi a zo strachu, že „prepasie“ nejaký zásadný moment, nepreskočil nikdy hádam ani jednu vetu, čítanie sedemstranového (nebolo najdlhšie) Veroninho súvetia bez akejkoľvek interpunkcie (akoby vás autorka nútila prečítať ho na jeden nádych) bolo miestami takmer utrpením. Tretia časť, v ktorej sa k slovu dostáva babka Jolana, si ma však celkom získala.
Prostredníctvom ženského trojhlasu: babky Jolany, mamy Alice a vnučky Verony, ktoré sa striedavo prihovárajú čitateľovi, sa pred nami odkrývajú osudy troch generácií žien jednej rodiny. Aby sme boli úprimní, nielen troch. Praprarodičia, öregapa a naďmama, sú pravdupovediac jednými z najvýraznejších postavičiek figurujúcich v spomienkach Jolany a jej dcéry Alice. A aby sme boli celkom úprimní, nielen žien. Otcovia, živí, či mŕtvi, prítomní či odíduvší, ale aj bratranci, ujovia, muži a iní členovia rodiny či dediny, tak ako to už býva, do značnej miery formujú osudy „svojich žien“.
Veronine pasáže najlepšie charakterizujú jej vlastné slová: „no papier ako mapa zvádza ku kľučkovaniu slová ich významy ako vtáky zvádzajú ku všelijakým úletom odrazu sa v texte objavia všelijaké neplánované odbočenia a inokedy sa pointa úplne vytratí stačí že sa pisateľ textu zadíva z okna niekto príde prejde okolo alebo odíde niekto zavolá a naserie vás a už ste v kýbli hoci ste z neho celé dopoludnie liezli von“. Výbuchy zlosti, návaly smútku, známky rezignácie, ale aj nefalšovaná radosť z „bežných“...
Minimalistické výpovede mamy Alice čím ďalej, tým viac upúšťajú od skratkovitosti, vety sa rozvíjajú a začínajú pripomínať štýl „kapitol“ babičky Jolany. Z Aliciných spomienok na prázdniny či na Vianoce u starých rodičov sála priam „bullerbynovské“ teplo.
Radostnými spomienkami na detstvo sa začína aj životný príbeh babičky Jolany. S každou ďalšou „kapitolou“ a s každou ďalšou ranou osudu však radosť stále častejšie strieda odovzdaný smútok, ktorý postupne vyúsťuje do túžby po smrti a myšlienok na samovraždu. Akýmisi „bonusmi“ sú v tomto prípade pôsobivé listy Jolaninho manžela, ktorý sa podpisuje ako Jožkojolankin a ktorý padne vo vojne, listy snúbenca (či skorosnúbenca) Štefana, ktorý jej umrie po pobyte vo väzení, ako aj listy Frančiša z Fugelky, či listy babky ilavskej, jeden plný receptov určený kamarátke a druhý plný láskavej prísnosti (či prísnej láskavosti) určený vnučke Aliske. Listy Jožkajolankinho svojej manželke patrili pre mňa osobne k vrcholom knihy.
Aj keď spočiatku ma Miesta v sieti príliš neoslovili, som rada, že sú. Som rada, že ich niekto pozažíval, pospomínal, povymýšľal a pospisoval, že táto rodinná kronika jednoducho existuje. Spomienky Veroniky Šikulovej sú sčasti spomienkami každého z nás. (A nemyslím tým len historické udalosti, na pozadí ktorých žijú Jolana, Alica a Verona svoje životy.)
Prehŕňať sa vo vlastnej minulosti môže byť niekedy veľmi príjemné. Toto je presne ten prípad.
