Vyhľadávanie
Kalligram 2015
„...v najnovšej práci posúva svoj pohľad na vzťahy človeka k mestu...“
Miroslav Marcelli už dlhšie vnáša do súčasnej slovenskej filozofie originálne, aktuálne a relevantné témy.
Najnovšiu autorovu knižnú publikáciu Miesto, čas, rytmus môžeme vnímať ako voľne nadväzujúcu na predchádzajúce dve monografie: Filozofi v meste a Mesto vo filozofii. V prvej z nich sa venoval tomu, ako mesto vstupovalo v histórii do myslenia filozofov, v druhej naznačil možné väzby medzi koncepciou mesta a filozofickými koncepciami týkajúcimi sa problémov človeka, prírody, spoločnosti.
Ak v oboch spomínaných monografiách autor tematizoval väzby medzi architektúrou a dobovými metafyzickými, etickými, estetickými koncepciami, v najnovšej práci posúva svoj pohľad na vzťahy človeka k mestu ako k miestu svojho prežívania, s ktorým sa identifikuje, no ktoré ho zároveň vyzýva k prekračovaniu daného prostredia: nie v zmysle jeho fyzického opustenia, ale v zmysle metafyzického pohybu k niečomu, čo predstavuje vyššie roviny bytia a čo garantuje zdvojenie prítomnosti a následne jej zjednotenie. Inak povedané: autor nazerá na problematiku urbánneho priestoru a vzťahu človeka k nemu cez pojem transcendencie, ktorý má vo filozofii dlhú históriu; s pojmom však nepracuje ako s niečím v čase nemenným, sleduje históriu samotnej transcendentality. Úsilie historizovať transcendenciu predstavuje autor na začiatku práce ako jeden z jej hlavných cieľov, keď naznačuje – odvolávajúc sa na istú Bradburyho poviedku –, že v modernej dobe môže k transcendencii miesta (mesta) dochádzať aj prostredníctvom telefónneho prístroja.
Prv však, než prejde k podrobnejšej analýze procesu, ktorý vtipne označuje ako „mezaliancia medzi tele a trans“, venuje s obdivuhodnou rozhľadenosťou pozornosť klasickému filozofickému a teologickému chápaniu transcendencie. S tým, ako ďalší vývoj narúšal pocit udomácnenia, pokoja v usporiadanom svete a skúsenosť človeka už nezodpovedala jestvujúcim metafyzickým predstavám sveta, ako sa zväčšili trhliny v jeho obraze, dochádzalo k otrasom aj v podobe transcendencie. Tieto dramatické premeny ilustruje autor na osvietenskej polemike s leibnizovskou metafyzikou, nosným príbehom sa stáva príbeh Voltairovho Candida: k svetu ako k pokojnému domovu sa už možno vzťahovať len s ironickým úsmeškom, cestu vytriezvenia z veľkých metafyzických predstáv komentuje Candide známym výrokom: Treba obrábať svoju záhradu...
K akým zmenám vo filozofii v jej metafyzických nárokoch viedol „obrat k záhradke“, aké boli neskoršie putovania k zmiereniu osamelého či spolčujúceho sa človeka so svetom, ako sa tento vyrovnával s obmedzeniami pozemskosťou, hľadal domov cez dejiny a vlastnú dejinnosť, je témou ďalších Marcelliho skúmaní. Aké perspektívy ostávajú pred človekom po tom, ako sa uzavrela cesta po vertikále k večnému, dokonalému bytiu, a ako zlyhala garancia Dejín, kde a akými prostriedkami hľadať domov vo svete duchovných zmätkov? Na tieto otázky hľadá autor odpovede v závere monografie, naznačujúc jednu z možností, ako sa bude vyvíjať (dodám, že radikálne) nová, z hľadiska klasickej filozofie a teológie trivializujúco pôsobiaca modalita transcendencie, ktorá je spätá s telekomunikáciou a s médiami. Je možné, že takáto odpoveď neuspokojí každého, a tak hľadanie bude pokračovať: podnietené (aj) knihou, ktorá podľa mňa patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo v slovenskej filozofii vzniklo za posledné desaťročie.
