Vyhľadávanie
Imrich Vaško
Milan Rúfus
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2010
Tak ako je univerzum matematicky vypočitateľné, vrátane nevypočitateľného, jestvujú aj pokusy obsiahnuť pochopiteľnosť sveta inými nástrojmi ako nulami a jednotkami. Jedným z nich je poézia. Aj ona je podstatnou súčasťou prenikania k zmyslu nášho pobytu na zemi, ktorého súčasťou je aj matematicky zveršované jadro sveta, akým je aj Biblia. Posmrtne vydané dielo Imricha Vaška Milan Rúfus otvára Rúfusov svet ako neopakovateľný príbeh spojenia básnika a spoločenstva, ktoré sa na neho duchovne poskladalo rovnako ako sa materiálne skladá na národné divadlo či národný poklad. Rúfus a spoločenstvo už niekoľko desaťročí vytvárajú spojené nádoby. Klepsydru prepojenia individuálneho a kolektívneho vedomia na báze prekríženia. Vždy ma fascinoval vznik takéhoto prepojenia, ktoré je v Rúfusovom prípade fenoménom národným. Niečo také sa nedá vyvolať umelo. Je to duchovný proces na desaťročia, prebiehajúci v skrytosti. Vaškova kniha hovorí o výsledkoch tohto procesu. Hovorí o tom, že žiadny obraz spoločenstva bez básnika nemôže byť úplný.
Najlepšie to charakterizujú dva verše z Prvého listu Korinťanom (15: 45, 46). Verš 45: Tak je aj napísané: “Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou.” Posledný Adam oživujúcim Duchom. 46: Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné. V týchto veršoch je obsiahnutá vôľa človeka presahovať duchom svoje vlastné limity, a tak činiť svet pochopiteľným. Biblický text doslova ráta s tým, že Adam nie je Adamom, kým nie je Adamom duchovným. Jednou z rozpoznateľných čŕt Rúfusovho Adama sú zákony, ktorými sa riadi, prosté „ako chlieb a voda“. To, čo sa javí ako lokálne z hľadiska skúsenosti, má hodnotu univerzálneho.
Zrodenie nového duchovného Adama je civilizačnou nevyhnutnosťou; inak začne úroveň duchovného rastu klesať a retrográdne upadať do štádií, ktoré tu boli už predtým, boli však prekonané. Vaško, citujúc Bohuša Kováča, hovorí o Rúfusovej poézii: „Je tu nedefinovateľná úzkosť z vyššej ľudskosti, ktorá sa má tak neskoro narodiť. Ale táto úzkosť nie je triumfom tragiky. Je to preto, že všetko tu podlieha prísnej spravodlivosti zákona.“ Vyššia ľudskosť, vyšší level človečenstva, je oným spravodlivým zákonom, ktorý nie je možné uskutočniť inak ako duchovným rastom. Vaškova vertikalita rúfusovského hľadania vyššej ľudskosti je postavená na pretrpenom. Básnikovi sa cez prizmu bolesti zjavuje ľudské i božské. Cez pretrpené sa pochopiteľnosť sveta stávala oživujúcim Duchom.
Vaško definuje základné stupne Rúfusovho úsilia o pochopiteľnosť sveta cez overené hodnoty starého sveta: vieru, nádej a lásku, ktoré budú musieť byť imanentne obsiahnuté v každom pokuse o napĺňanie novej ľudskosti. Ak by tieto hodnoty stáli na hlinených nohách, dopadlo by to ako s chrámom, ktorý mal zlatú kupolu a kamenné múry, ale jeho základy stáli na hlinených nohách.
Imrich Vaško bol nielen obdivovateľom Rúfusovej poézie, ale aj rodinným priateľom Rúfusovcov. Toto priateľstvo sa zračí v zasvätenej oddanosti prenikania do hĺbok básne, ktoré sa mu stali cestou, vedúcou cez dom Rúfusovcov – do chrámu a z chrámu do Slova. Riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ Martin Chovanec v závere knižky píše, že rukopis nie je dokončený. Napriek tomu je silnou výpoveďou o Rúfusovom údele a o jeho výsledkoch pri skúmaní pochopiteľnosti sveta. O tom, že stôl nového Adama je duchovný. Aj keby to bol stôl chudobných. Cesta, ktorú otvoril Rúfus, je cestou do budúcnosti, napriek smrti. Rúfus priznáva: „Každá báseň je zápas so smrťou. Smrť neustále číha na človeka, smrť je zraňovaním života.“ Pochopiť túto smrť ako osobnú výzvu na duchovný duel, ktorého zmyslom je chápanie smrti ako hranice, posúva hranice pochopiteľnosti sveta. Tu nejde len o predlžovania fyzického veku človeka, ale najmä o vedomú vôľu k duchovnému rastu, prameniacu vo vnútorných pnutiach medzi ľudským a ľudskejším. Je to jeden zo zmyslov trvania a pretrvania národnej kultúry.
Vaško pochopil Rúfusa ako bytostného básnika slovenského osudu. Básnikov hlas sa stane najbytostnejším vtedy, keď spoločenstvo, ktoré ho prijalo a vlialo do seba ako zákon svetského aj posvätného, prijme svoj údel vyššej ľudskosti.
Dana Podracká
