Recenzia
30.07.2009

Mimo času - Peter Krištúfek

Peter Krištúfek

Mimo času

Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT

Peter Krištúfek je jeden z našich najplodnejších prozaikov. Jeho poviedkový debut Nepresné miesto vyšiel roku 2002 a získal Cenu Ivana Kraska. V nasledujúcich rokoch mu vyšlo ďalších päť kníh, vrátane jednej v spoluautorstve s Jozefom Dadom Nagyom. A hoci by sa v súčasnosti ešte mohol viezť na sláve minuloročného satirického románu Šepkár, ktorý porota literárnej ceny Anasoft Litera zaradila do desiatky finalistov, ponúka už čitateľovi novú knihu – zbierku sedemnástich poviedok Mimo času.

Azda najprimeranejšie by bolo charakterizovať túto zbierku ako nové poviedky od starého dobrého Krištúfka. Na to, aby autor oslovil svoj typ čitateľa, nepotrebuje nijako meniť doterajší štýl ani osvedčenú formu, zaujme totiž tak ako pri predchádzajúcich poviedkových knihách panoptikom originálnych nápadov, tém a príbehov. Jeho fantázia je, aspoň tak to v tejto chvíli vyzerá, nevyčerpateľným prameňom. Krištúfek sa nijako neopakuje, no pritom má svoj originálny vycibrený štýl, presnejšie akýsi autorský diskurz, ktorý tvoria typické dejové situácie a stavy postáv, ako sú duševné choroby, izolácia, strach, násilie, ale aj typické rekvizity, napríklad predmety pochádzajúce z perverzných zbierok. Krištúfek si proste vie udržať žánrovú čistotu, pričom Krištúfek by pokojne mohlo byť aj pomenovanie tohto žánru.

Ak kritik o jednej z predchádzajúcich zbierok konštatoval, že Krištúfek „programovo píše na efekt“ (Marek Kopča), môžeme to v súvislosti s najnovšou knihou len potvrdiť – našťastie stále máme medzi slovenskými prozaikmi autora, ktorý čitateľa dokáže nielen zaujať, ale aj ohúriť a šokovať svojimi tajomnými, zlovestnými a bizarnými príbehmi. V tomto je žáner Krištúfek asi bližšie k J. Palahniukovi než k J. Cortázarovi. Krištúfek „z tých najobyčajnejších vecí robí tie najneuveriteľnejšie“ (Jozef Bžoch), často začína svoje rozprávania náčrtom banálnej situácie, lenže postupne sa ukazuje, že pod jej povrchom sú skryté záhadné súvislosti, pôvodne nepodstatné detaily rozohrávajú dianie do obludných rozmerov.

Ak je človek bio-psycho-sociálna bytosť, o Krištúfkových postavách platí, že majú z niektorej zložky navyše a iná im chýba. Často sú viac „bio“ či veľmi málo „socio“, ale najpravdepodobnejšie budú výrazne „psycho“. Romanticky zaľúbený pornoherec a žiarlivá pornoherečka v poviedke Vúdú, ľudia, čo sa boja opustiť vlastný byt, alebo naopak, vyhľadávajú trochu súkromia na toaletách ako v poviedke Nula nula, rodiny užívajúce si okamihy intímneho šťastia v improvizovaných izbách vytvorených v predajniach nábytku z poviedky Tisíc izieb, také sú typické postavy, presnejšie figúrky, ktoré sa pohybujú vo virtuálnych svetoch próz Mimo času. Inokedy postavy próz začínajú hrať hry, ktorých fatálne pravidlá sa odkrývajú až postupne, keď sa z komédie stáva tragédia a z herca postupne figúrka a napokon obeť ako v poviedke In vivo. K stokrát vypovedanej téze, že každý normálny človek je v čomsi abnormálny, Krištúfek dodáva jej antitézu, teda že každý blázon je čímsi normálny, a hneď aj ukazuje čím.

Mimochodom, keď už spomíname pojem normálneho, normálnych ľudí a normálneho života, treba povedať, že Krištúfek stavia medzi normálny svet a literárny svet jednoznačnú hranicu. Ako sa nedávno vyjadril na čítačke v Bratislave – hodnotiť jeho texty kritériami vhodnými pre realistickú literatúru je nedorozumenie. Nepíše a nechce písať prózy, ktoré reflektujú našu každodennosť, celkom zámerne zveličuje a konštruuje príbehy, v ktorých ide o to, čo by sa mohlo stať, ak by... Autor len domýšľa príbehy, tak ako si ich domýšľa čudácky zberateľ poškodených kníh v poviedke Black-out.

Hoci Krištúfek relativizuje hranice reality, nerelativizuje hranice dobra a zla. V poviedke Rátanie múch, ktorá sa odohráva v nacistickom Nemecku, rodina odovzdáva chlapca na likvidáciu, pretože je retardovaný – čo je v tejto situácii šialené a kto je normálny, to vidí čitateľ celkom jednoznačne. Ak bol Peter Krištúfek za svoj román Šepkár označený za nášho „vari najrozhnevanejšieho prozaika“ (Alexander Halvoník), poviedkovou zbierkou Mimo času to potvrdil. Naozaj sa hnevá, avšak nielen na politikov, čo si nechajú radiť od šepkárov, ale na celú postmodernú spoločnosť, ktorá namiesto autentického života vnucuje len citovo a morálne vyprázdnenú pseudoexistenciu podľa mediálnych vzorcov. Používať na adekvátny opis takéhoto stavu sveta prvky fantastiky a literárnej absurdity je úplne legitímne. To by v konečnom dôsledku mohlo znamenať, že Krištúfek je realistický spisovateľ, či nie?

Pavol Rankov