Vyhľadávanie
Štrnásť postáv – každá s vlastným osudom, a napriek tomu všetky istým spôsobom prepojené. Tým, že navštívili alebo sa chystali navštíviť koncert slávneho klaviristu Olsberga. Koncert to bol napokon veľmi netypický – ostal nedokončený. Čo také sa mohlo stať, že hudobník odišiel z pódia uprostred skladby? Aká je jeho motivácia a aký to bude mať vplyv na osudy postáv? Všetko sa dostane tak trochu mimo rytmu, začnú sa odhaľovať skryté súvislosti, ktoré by si postavy nevšimli, ak by ich z každodennej reality nevytrhlo niečo zvláštne – ticho, keď mala znieť hudba. Chaos, keď očakávali ten najprísnejší poriadok. Voľný večer, keď ho celý mali stráviť na koncerte vo filharmónii. A práve v tomto tichu sa začnú spomínané súvislosti odrazu vynárať. Tu niekde prichádzajú aj najlepšie pasáže knihy – zlomové momenty sú Sulzerovou silnou stránkou. Dokáže brilantne opísať tok myšlienok postáv v krízových situáciách, či už je to asistentka klaviristu podliehajúca náhlej migréne, alebo návštevníčka koncertu dozvedajúca sa ťaživé rodinné tajomstvo. V týchto miestach autor akoby spolu s dejom vyhrocoval aj svoj štýl písania, ktorý je zrazu presný a strhujúci. Bohužiaľ, v iných častiach knihy to tak nie je ani zďaleka a stretneme sa tak s rozvláčnymi, neprirodzene znejúcimi vetnými konštrukciami: „Uniforma Gustavovi veľmi pristala, hoci by mu k vlasom väčšmi sekla tmavšia látka. Cítil sa v nej dobre a mal sa výborne.“ Ďalej sa tu stretávame s redundantnými opismi, keď nám autor naservíruje napríklad takúto pasáž: „A potom si sadol za klavír a hral. Všetci v j eho okolí vedeli, že to je jediné miesto, kde ho nesmú rušiť.“ Zastávam názor, že to o klaviristoch vedia aj všetci čitatelia a autorova explicitnosť ich len zbytočne podceňuje. Na záver treba povedať, že Mimo rytmu je kniha dejová, s dobrou zápletkou a budovaním napätia. No formálna stránka akosi neladí s tou obsahovou. Namiesto nenáročného románu o klaviristovi máte miestami pocit, že čítate literárnu ašpiráciu na čo najdokonalejší opis zákulisia aj výslnia hudobného sveta. A práve tam sa to celé láme – trochu menej slovnej prekombinovanosti a väčší rozlet fantázie, a nemuselo to byť celé tak trochu mimo... rytmu. Lebo potenciál nezabudnuteľnej melódie tam zaznel.
